Ťaženie Alexandra Veľkého je plné úžasných vojenských výkonov, brilantných veliteľských rozhodnutí a prečudesných dobrodružstiev vo vzdialenom svete. Zabudnime na všetku slávu, víťazstva a obete a pozrime sa na peniaze, na ekonomickú stránku ťaženia. Ale skôr než začneme robiť Alexandrovi účtovníkov, stručne si niečo povieme o vtedajších peniazoch a cenách.
V literatúre sa používa hlavne peňažná jednotka talent. Je to približne 26 kg striebra alebo zlata. Pri dnešných cenách 30 eur/gr zlata predstavuje jeden zlatý talent hodnotu 780 000 eur a jeden talent striebra pri dnešnej cene striebra 0,70 eur za gram by bol 18 200 eur. Lenže to nezodpovedá vtedajšej realite. Vtedajší pomer medzi hodnotou zlata a striebra bol 1: 12, takže reálna hodnota jedného talentu striebra predstavovala vtedy asi 65 000 eur.
Druhým problémom je rozlíšenie kedy sa jedná o zlatý talent a kedy o strieborný. Jedinou pomôckou, okrem priameho údaju v literatúre, ktorou určíme druh kovu, je prostredie v ktorom sa platilo. V gréckom prostredí je to obvykle strieborný talent a v perzskom skôr zlatý talent. Talent ako platidlo predstavoval obrovskú hodnotu a v reálnom živote sa neplatilo talentami, ale mincami. V Grécku drachmou a jeden talent je 6000 drachiem. Drachma bola 4,57 gramov striebra (10,8 eur). V perzskej ríši sa ako hlavná mena používal slávny zlatý dáreikos, ktorého hodnota bola dvadsať aténských drachiem. Perzskí králi ich za 150 rokov vlády dali vyraziť niekoľko miliónov. Na minci bol zobrazený kráľ s lukom. Traduje sa, že títo „zlatí lukostrelci“ vyhrali Peržanom najviac bitiek.
Akú mala vtedajšia drachma kúpnu silu a čo za ňu bolo možne s armádou vykonať? Porovnania cez nejakú paritu, nákupný alebo menový kôš sú veľmi problematické. Nepomôže nám ani porovnanie cez ceny domov v Aténach a ani to, že hetéra žiadala 10 drachiem za prítomnosť na symposeione, nech už si pod tým predstavíme čokoľvek. Ale nie sme realitka ani bulvár, ale píšeme tu o vojenskom ťažení, tak si skúsme stanoviť hodnotu podľa nákladov na vojnu.
Približne 10 drachiem (cca 110 eur) stala mesačná strava jedného gréckeho vojaka pri ťažení. Je to spodná hranica, lebo sa predpokladalo, že zvyšok sa získa plienením a korisťou. Na jedného jazdca bolo potrebných 30 drachiem. Keď si tých 110 eur prerátate na deň, dostanete cenu dnešného „gastráča“. Predstava, že by som dnes prehovoril 30 000 mladých mužov, aby za gastráč pochodovali so šesťmetrovou sarissou od Atén po Indus, je veľmi spektakulárna, ale bola iná doba a bolo to ešte horšie. Cena vtedajších potravín bola vyššia. Popravde, potraviny boli počas celých ľudských dejín drahé. Zlacnila ich až moderna priemyselná výroba, ktora ich ale aj zbavila chutí.
Macedónsky a grécky vojak bol navyknutý na jednoduchú stravu. Historik zaznačil, že po bitke pri Platajách v roku 479 BC spartský veliteľ Pausanias v tábore našiel zásoby potravín, zlate stolovacie súpravy a perzských kuchárov. Prikázal im pripraviť jedlo, aké robili svojmu veliteľovi Mardoniovi. Svojim kuchárom nakázal pripraviť grécke jedlo. Potom zavolal gréckych veliteľov a ukázal im obe jedla so slovami: "Muži Helady , zavolal som vás sem, aby som vám ukázal, aký hlupák bol vodca Médov. To bol jeho životný štýl, ale prišiel k nám, ktorí mame mizerný spôsob života, aby nás zbavil tohto."
Okrem stravy sa vojakom niekedy vyplácal aj žold. Jeho výška bola obvykle jedna drachma na deň. V Alexandrovej armáde neboli žoldnieri, na rozdiel od perzskej, kde bojovali proti Alexandrovi najatí Gréci. To by aj na začiatok stačilo a vráťme sa k účtovníctvu
V roku 334 BC odišlo do Ázie s Alexandrom 30 000 pešiakov, 5000 jazdcov a vyplávalo 160 trier. Armáda mala v pokladnici 70 talentov striebra (4.55 mil. eur) na proviant a mladý Alexander osobnú pôžičku približne 200 talentov striebra (13 mil. eur). S takými malými silami a s takým mizerným rozpočtom bolo zahájené ťaženie, v ktorom Alexander dobil Egypt, malú Áziu, Blízky východ, Irak, Perziu, Vnútornú Áziu, Afganistan a Pakistan. Koľko stoja dnešné neúspešné ťaženia (Irak, Afganistan) nájdete v knihe nositeľa Nobelovej ceny Josepha Stiglitza a Lindy Bilmeszovej s príznačným názvom The Three Trillion Dollar War z roku 2008.
Ako prvé čo na pôde Ázie Alexander spoločne s priateľom Héfaistiónom urobili, bola obeta pri hrobe bájneho Achilla v Tróji. Alexander miloval Homérove dielo a na ťažení mal so sebou vzácny zvitok s Iliadou. Kto si pamätá Homéra, ten vie, že bájny Achilles odmeňoval pretekárov pri hrách na počesť jeho padlého priateľa Patrokla. Pri pretokoch vozatajov bola jedna z cien 2 talenty zlata (1,56 mil. eur). Prečo to spomínam? Dočítate sa neskôr.
Prvú bitku s Peržanmi vybojoval na rieke Gránik v júny toho istého roku. Peržania boli drvivo porazení, ale ich grécki žoldnieri organizovane ustúpili. Alexander sa zmocnil perzského tábora samozrejme aj pokladňou. Víťazstvom získal nadvládu na niektorými satrapiami a aj daniami, ktoré odvádzali perzskému kráľovi. Aby sme mali bližšiu predstavu, tak na daniach vybral už Darius I. 14 560 talentov striebra (946 mil. eur) a zo satrapii, ktoré ovládol po Graniku Alexander 1260 talentov striebra (82 mil. eur).
Ako uvidíte, Alexander dobíjal veľmi prosperujúcu a dobre spravovanú ríšu. Darius I. zaviedol ako prvý panovník ročnú splatnosť daní. Hoci sa preferovali platby v drahých kovoch, aj naďalej sa mnohé dane platili v naturáliách. Peržania zdedili veľmi individualisticky finančný systém starých Sumerov a Mezopotámie, ktorý poznal osobný majetok, mzdu, uver, úrok, súdy, zákony a tresty regulujúce ekonomické delikty. Na rozdiel od Egypta, kde temer všetko patrilo faraónovi alebo chrámom. Perzský daňový systém sa stal základom neskorších temer „dokonalých“ daňových systémov helénskych ríši. Treba napísať, že staroveké ríše fungovali s výrazné nižším daňovým zaťažením než dnešné štáty. Napríklad v Assyrii sa neplatili dane vôbec a chod štátu bol financovaní z koristi. V Ríme po porážke Macedónska boli osobne dane zrušene až do čias cisárstva. A niečo ako dnešnú DPH zaviedol Caesar, ale len vo výške 1%. Ale vráťme od idylických časov, k vojne.
Nadobudnuté bohatstvo po prvej vyhratej bitke nielenže vystačilo pre potreby armády, ale aj predstavovalo nemalé pokušenie. Dvaja Alexandrovi hetairovia Tauriskos a Harpalos hneď v nasledujúcom roku 333 BC utiekli so značnou častou finančnej hotovosti. Prvý do Talianska a druhý do Megar v strednom Grécku. Harpalos sa vrátil, Alexander mu odpustil a ustanovil ho v roku 331 BC kráľovským pokladníkom. Bola to chyba. Jedna z mala ekonomických chýb.
Alexander postupne obsadzoval malú Áziu a Levant viac hrozbou ako vojnou. Ako vyzeralo „ekonomické ťaženie“ si môžeme ukázať na príklade mesta Aspendus. Keď bol ešte ďaleko, navštívili ho zástupcovia mesta a žiadali ho, aby ich nenapadol a ani neumiestnil v meste svoju posádku. Alexander vyslovil požiadavku, že až mu zaplatia 50 talentov striebra a dodajú kone, ktoré chovali pre Daria, tak im vyhovie. Poslovia mu to prisľúbili ale nakoniec nesplnili. Aspendania zničili všetku úrodu v okolí mesta a spevnili hradby. Keď Alexander pritiahol k mestu, obyvatelia Aspendu pochopili svoj omyl a radi zaplatili ale už 100 talentov striebra.
Alexander bohatol a dokonca rástla aj hodnota samotného Alexandra. Po bitke pri Graniku a obsadení časti malej Ázie, cena za jeho zabitie dosiahla 1000 talentov zlata (780 mil. eur). Toľko sľúbil kráľ Darius inému Alexandrovi, synovi Aeropusa, za vraždu mladého vojvodcu a korunu macedónskeho kráľa k tomu. Zvykajme si. Odteraz pôjde naozaj o veľké čísla.
Vražda Alexandra sa nepodarila a tak Darius musel vytiahnuť v roku 333 BC do boja. Prehral bitku u Issu a z bojiska utiekol. Jeho tábora, v ktorom zanechal matku, manželky a deti sa zmocnil Alexander. Našiel v ňom hotovosť, s ktorou zvykol perzský kráľ tiahnuť do boja, okrúhlu sumičku 3000 talentov zlata (2 340 mil. eur). Alexander ich dal uschovať v Damašku pre potreby ťaženia.
Pri obliehaní Gazy do Alexandrovho tábora prišiel Dariov posol ponúkajúci za vrátenie príbuzných nielen všetky krajiny na západ od Eufratu, ale aj dcéru a 10 000 talentov zlata (7,8 miliardy eur) výkupného. Ak by ste začali mať pocit, že životopisec Arrianos vyťahuje čísla z rukáva, tak sa nedajte pomýliť. Platby dobitých miest sa naďalej pohybujú v relácii 50 až 200 talentov striebra podľa veľkosti a bohatstva mesta.
V roku 331 BC po bitke u Gaugamel a obsadení Babylonu pritiahol Alexander do kráľovských Súz a prevzal tamojšiu pokladnicu v ktorej bolo uložených 50 000 talentov zlata (39 miliárd eur). V decembri dobil Persepolis a Pasargady a tým vlastne skončila perzská ríša. Na jar roku 330 ho ďalšom starobylom perzskom meste Ekbatana čakalo 80 000 talentov zlata (dnešny HDP Slovenska je cca 110 miliard eur). Tu rozpustil svoju armádu, pretože cieľ, dobiť Perziu bol splnený. Ďalej ho nasledovali len dobrovoľníci.
Alexander prezieravo ponechal perzskú štátnu správu. Stal sa nástupcom perzských vládcov a plným pravom mu pripadli poklady kráľovských trezorov a vyberané dane. Získal obrovské zdroje, ktoré používal na budovanie nových miest a usadzovanie svojich krajanov na podmanených územiach. Trestal chamtivosť a drancovanie. Neváhal popraviť nielen vojakov ale aj svojich generálov. Pri ťažení do Vnútornej Ázie a povodia rieky Indus bol štedrý. Prenechal vojsku korisť a výpalné a veľa jeho generálov neskutočne zbohatlo a množstvo vojakov sa neskutočne zadlžilo.
Na prvý pohľad to vyzerá hanebne, že vojak, ktorý dobil pre kráľa temer cely vtedy známy svet, skončil ťaženie v dlhoch, ale dlh svedčí skôr v prospech Alexandra. Jeho veterán sa stal pre veriteľov dôveryhodným dlžníkom, so zaručeným vysokým príjmom a dostatočnou dĺžkou života. Aká bola výška osobného dlhu vojaka na konci ťaženia môžeme celkom spoľahlivo odhadnúť. V roku 324 BC pri príležitosti hromadnej svadby svojich vojakov a generálov vyplatil všetky ich dlhy. Dvadsať tisíc talentov zlata (15,6 miliárd eur). Keďže vieme, že do Vnútornej Ázie a Indie s ním tiahlo 40 000 vojakov, tak priemerný dlh každého musel byť 390 000 eur. Toľko dnes banka nepožičia itečkarovi za celý jeho život.
To číslo vyzerá neuveriteľné, ale pravdepodobne zodpovedá vtedajšej realite. Starovek žil ináč. Nikoho netrápil vynos v druhom pilieri. Nebol penicilín a tak nikoho nečakala dlhá staroba v pamperskách. Aj bohatí ľudia žili „na doraz“. Ako vravia Česi: „rychle nabyl, rychle pozbyl.“ Alexandrovi vojaci za desať rokov prešli bohatou Perziou a ešte bohatšou Vnútornou Áziou so starobylými civilizáciami, veľkými a ľudnatými mestami. Bohatstvo temer celého vtedy poznaného sveta od jeho stvorenia až po dni ich života im bolo rozdelené ako korisť alebo výpalné. Peniaze mali pre nich inú cenu, presnejšie temer nemali cenu.
Aj Alexander tomu podľahol. Po smrti Héfaistióna vyčlenil 10 000 talentov na vybudovanie žiaroviska a oslavne hry a súťaže za priateľa. Pamätáte sa tie dva Achillove talenty za Patrokla? Alexander sa zmenil, ale jeho pokladník Harpalos nie. Keď sa kráľ vracal do Babylonu, utiekol s 5 000 talentami zlata a zaplatil si ochranu 6000 vojakov.
S pokladníkom nemal šťastie, ale jeho ostatný kráľovský majetok zostal nedotknutý. Po jeho smrti v roku 323 BC pripadol jeho nevlastnému bratovi, ktorý vládol pod menom Filip III. a neskôr aj jeho synovi s Roxanou, Alexandrovi IV. Alexandrovi mocní generáli, ktorých dejiny premenovali na diadochov si postupne rozdelili krajinu a začali viesť medzi sebou vojny, ktoré sa veľkosťou bitiek a vojenským umením vyrovnali tým, čo vybojoval Alexander. Mali dosť svojich peňazí a dani zo svojich dŕžav. Ale vždy sa nakoniec nájde bezbožník a aj vtedy sa našiel generál, ktorého zlákal lesk kráľovského zlata.
Antigonos v roku 319 BC vybral 600 talentov zlata (468 miliónov eur), ktoré boli uložene v Kyindii. Urobil tak bez súhlasu „kráľovského dvora“, to je, bez súhlasu ostatných generálov. A to bol len začiatok. V roku 316 BC Antigonos vybral z pokladu v Ekbatane 5000 talentov zlata (3,9 miliardy eur) a v Súzach 25 000 talentov zlata (19.5 miliardy eur). Keď ostaní „mocní“ požadovali „svoj podiel“ odmietol ich. Začala sa nová vojna o Alexandrové zlato živená Alexandrovým zlatom.
Obrovské dedičstvo perzských kráľov začalo prúdiť na západ a od základov zmenilo helénsky svet. Roztočilo kolesa civilizácie, obchodu a ekonomiky na vyššie otáčky. Alexandrovo zlato nakoniec pozbierali vo východnom Stredomorí chamtiví rímski vojvodcovia a správcovia. To zlato vybudovalo rímsky a vlastne nakoniec aj náš dnešný svet. Zlato sa dá recyklovať a možno práve váš snubný prsteň je z náramku čo daroval Alexander Romane.
V roku 334 BC stal na okraji Ázie mladý zadlžený Alexander, a o 11 rokov neskôr zomrel v Babylone ako najbohatší človek v dejinách. A nezabudnime, že za tie roky stihol nielen zbohatnúť, ale stať sa najlepším vojvodcom a tvorcom veľkého, nového a lepšieho sveta.
Zdroje:
Palo Satko
https://www.thecollector.com/alexander-the-great-facts/
