PALBA.CZ

https://www.shmu.sk/sk/?page=1067
V období pred 14 000 rokov došlo k náhlemu otepleniu a masívnemu ústupu ľadovcov na severnej pologuli. Najskôr ustúpil ľadovec v oblasti dnešných Skalnatých vrchov (Rocky Mountains) a Aljašky (pred asi 10 000 rokov). Ľadovce v Škandinávii ustúpili len o niekoľko storočí neskôr, zatiaľ čo zaľadnenie v Kanade a v priestore medzi Severnou Amerikou a Grónskom definitívne zmizlo asi pred 8 000 rokov. V strednej Európe sme mali už okolo roku 8 500 klimatické podmienky podobné tým súčasným, v Severnej Amerike to bolo asi o 1 500 rokov neskôr. Jedno z najznámejších post-glaciálnych chladných období bol Mladší Dryas (pred 10 800 - 10 100 rokov).

Obdobie Atlantiku
Obdobie pred 7 500 až 5 000 rokov (obdobie Atlantiku) sa považuje za obdobie post-glaciálneho klimatického optima. V Európe bolo v tomto období o 2 - 3 °C teplejšie v porovnaní s 20. storočím. Priemerná ročná teplota vzduchu na nížinách Slovenska bola v tomto (zatiaľ najteplejšom období holocénu) zhruba 13 - 14 °C, pričom aj úhrn atmosférických zrážok bol vyšší. Teplejšie a vlhšie podmienky boli ideálnym prostredím pre šírenie rôznych druhov rastlín (o čom sa dnes dozvedáme napríklad pri proxy údajoch z rašelinísk). Slovensko bolo maximálne zalesnené a hranica lesa bola približne o 300 - 400 m vyššie než v súčasnosti. Podobne to bolo aj v iných krajinách. Na Islande bola napríklad až polovica pevniny pokrytá brezovými lesmi (kým dnes to je zhruba 1 % územia). Nie je teda prekvapivé, že práve toto obdobie sa spája aj s prvými poľnohospodárskymi osídleniami v strednej Európe.

Bronzová a železná doba
Ďalšie obdobie (pred 5 000 až 2 500 rokov) bolo stále relatívne teplé (priemerná ročná teplota vzduchu na nížinách Slovenska bolo okolo 11- 12 °C), avšak už s menším úhrnom atmosférických zrážok. Z pohľadu ľudskej histórie sa toto obdobie spája s bronzovou a rannou železnou dobou. Doba železná (900 až 300 p.n.l.) bola všeobecne dosť vlhká a vo svojej druhej polovici aj dosť chladná (500 až 300 p.n.l.). V Európe došlo napríklad k zväčšeniu rozlohy močiarov.


https://climatemap.blogspot.com/2013/04 ... ovali.html
Ešte pred asi 20 tisíc rokmi to v severnej Afrike vôbec nevyzeralo na to, že by sa tento pustý púštny región mal stať kolískou prekvitajúcej civilizácie. Klimatické podmienky v období vrcholenia poslednej doby ľadovej boli na Sahare dokonca ešte drsnejšie ako dnes. Rozsiahle polia piesočných presypov datované do tohto obdobia ležali asi o 500 km južnejšie od hranice rozšírenia súčasných púští, teda v oblasti dnešných tropických saván. K výraznej zmene však došlo pred 11 tisíc rokmi, kedy v celej oblasti zavládlo vlhšie podnebie, s pravidelne sa opakujúcimi dažďami (Obr. 2). Dokonca aj v tých najsuchších častiach Sahary ročne napršalo viac ako 250 litrov vody na meter štvorcový, čo bolo dostatok na to, aby sa tu udomácnili trvalé trávnaté porasty typické skôr pre súčasný Sahel.
Všetko to mala na svedomí globálna zmena klímy, ktorá súvisela s posunom cirkulačných a teda aj klimatických zón smerom na sever v dôsledku ústupu kontinentálnych ľadovcov a intenzívnejšieho slnečného žiarenia na severnej pologuli. Zvlášť druhý z uvedených faktorov mal na klímu severnej Afriky zásadnejší vplyv, keďže od intenzity priameho slnečného žiarenia závisí aj intenzita a dosah afrických monzúnov – periodicky sa meniacich vetrov, ktoré do priestoru sahelskej a východnej Afriky v súčasnosti prinášajú v letnom období výdatnejšie dažde. Vyšší príkon slnečného žiarenia viedol na začiatku holocénu k tomu, že severná hranica monzúnov sa posunula o niekoľko stoviek kilometrov na sever, až do oblasti dnešného Egypta a Líbye. V období stredného holocénu, tzv. Atlantiku (6000 – 3000 r. p.n.l.) sa tak v oblasti od severnej Afriky až po Indiu stabilizovala vlhšia klíma. Okrem toho, priemerné teploty boli asi o 2-3 °C vyššie ako dnes.
Vnútrozemské jazerá, ako napríklad Čadské v strednej Afrike, mali rozlohu vnútrozemských morí a Níl nebol ani zďaleka jedinou veľkou riekou odvodňujúcou africké vnútrozemie. Od juhu k severu tadiaľto pretekali občasné alebo trvalé vodné toky a väčšinu zníženín vypĺňali dočasne vysychajúce alebo trvalé jazerá. Saharský priestor bol v tomto období vyslovene jazernou krajinou.
Ďalej na východ, v oblasti dnešnej Núbie (juhovýchodná časť dnešného Egypta), začala na prelome deviateho a ôsmeho tisícročia p.n.l. prosperovať jedna z prvých poľnohospodárskych kultúr staroveku – Nabta, ktorá nielenže obývala trvalé sídliská, ale zdá sa, že ako vôbec prvá začala pestovať poľné plodiny, vyrábať keramiku a chovať dobytok. Okrem toho, títo prví núbijskí poľnohospodári hĺbili v zemi objemné zásobárne na zrno, kopali hlboké studne a budovali dômyselné záchytné systémy na dažďovú vodu.
Klimatické podmienky sa však na začiatku piateho tisícročia p.n.l. začali zhoršovať. Celý saharský priestor postihlo vysušovanie (aridizácia), ktoré sa neustále zrýchľovalo. Letný monzún strácal na sile, severná hranica jeho vplyvu začala ustupovať k juhu, čoho dôsledkom boli čoraz zriedkavejšie letné dažde. Veľké jazerá sa rýchlo zmenšovali, tie menšie nenávratne zanikali. Po ich definitívnom ústupe ostali v plochých zníženinách už len piesočné a bahenné usadeniny. Rieky tečúce z južných vysočín do Stredozemného mora natrvalo zmizli a z ich širokých vyprahnutých údolí (vádí) začal vietor vyvievať obrovské množstvá piesku, z ktorého časom vznikli rozsiahle „moria“ piesočných presypov. Zhoršujúce sa životné podmienky nakoniec prinútili lovcov, zberačov, ale aj poľnohospodárov z Núbie k migrácii za znesiteľnejším podnebím, ale najmä vodou, na juh a východ, do nílskeho údolia. Tu bola prosperita zabezpečená každoročnými záplavami úrodného vulkanického bahna z etiópskej vysočiny. Stále väčší prílev prisťahovalcov z rozsiahlych oblastí vysychajúcej púšte vyvíjal tlak na riešenie napätej demografickej situácie. Na brehoch veľtoku tak začali postupne vznikať čoraz väčšie sídelné štruktúry, ktoré sa stali základom prvých vyspelých spoločenstiev v preddynastickom období egyptských dejín, ktoré je možné datovať do polovice štvrtého tisícročia p.n.l. Séria klimatických zmien, ktoré postihli severnú Afriku a celý saharský priestor, viedla v období posledných 7 tisíc rokov k postupnému zhoršovaniu (vysušovaniu) podnebia trvajúcemu de facto až do dnešných dní. Tieto zmeny, pre ktoré by sa mohol ujať príznačný termín „kaskádový kolaps“, si „vybrali svoju daň“ v podobe cyklicky sa opakujúcich spoločenských a civilizačných kríz, ktorými nílska civilizácia v priebehu troch tisícročí prešla. Aj napriek tejto nepriazni je celkom zrejmé, že bez týchto opakujúcich sa období politickej a hospodárskej nestability by Egypt nakoniec nemohol dosiahnuť to, čo nedokázala žiadna ďalšia civilizácia – pretrvať vo svojej pôvodnej podobe celé tisícročia!

https://dispatchesfromturtleisland.blog ... haped.html
Prvá vlna európskej neolitickej a čadskej etnogenézy
Neolit ​​úrodného polmesiaca sa rozšíril do údolia rieky Indus, do Egypta a do častí Balkánu susediacich s Anatóliou, približne tisíc rokov po svojom vzniku v jadre regiónu úrodného polmesiaca, v každom prípade pred udalosťou 8,2k. Zdá sa však, že táto udalosť brzdila ďalšiu neolitickú expanziu, až kým sa neskončila, kedy začali prichádzať prví európski farmári, najmä do južnej Európy a do povodia Dunaja.
Táto prvá vlna európskej neolitickej revolúcie, v ktorej prví farmári a pastieri expandovali do Európy, sa väčšinou spája s kultúrou LBK vo východnej a strednej Európe (cca 5500 pred n. l. až 4900 pred n. l.) a približne súčasnou kultúrou kardialnej keramiky v južnej Európe. Toto sa odohralo v období obnovených pozitívnych klimatických podmienok bezprostredne po udalosti 8,2 kiloročného obdobia.
Termín „ochladenie 8,2k“ prijali klimatológovia pre náhly pokles globálnych teplôt, ku ktorému došlo približne 8 200 rokov pred súčasnosťou, čiže okolo roku 6 200 pred n. l., a ktorý trval nasledujúce dve až štyri storočia. Ochladenie bolo miernejšie ako predchádzajúca chladná vlna mladšieho dryasu, ale závažnejšie ako nasledujúca malá doba ľadová, bolo významnou výnimkou zo všeobecných trendov holocénneho klimatického optima...

Ochladenie o 8,2 tis. rokov mohlo byť spôsobené veľkým impulzom topiacej sa vody z konečného kolapsu ľadového štítu Laurentide v severovýchodnej Severnej Amerike – s najväčšou pravdepodobnosťou, keď ľadovcové jazerá Ojibway a Agassiz náhle odtekali do severného Atlantického oceánu... čo spôsobilo výrazné ochladenie v okolí severného Atlantiku. Odhady ochladenia sa líšia a do istej miery závisia od interpretácie zástupných údajov, ale boli hlásené poklesy o približne 1 až 5 °C (1 až 9 °F). V Grónsku sa udalosť začala okolo roku 8175 pred súčasnosťou a ochladenie dosiahlo 3,3 °C (dekadálny priemer) za menej ako ~20 rokov a najchladnejšie obdobie trvalo približne 60 rokov a celkové trvanie bolo približne 150 rokov. Ďalej v niektorých tropických záznamoch sa uvádza ochladenie o 3 °C (5 °F) z jadier vyvŕtaných do starovekého koralového útesu v Indonézii. Udalosť tiež spôsobila globálny pokles CO2 o ~25 ppm za ~300 rokov. Datovanie a interpretácia tohto a ďalších tropických lokalít sú však nejednoznačnejšie ako lokality v severnom Atlantiku.

V severnej Afrike boli pozoruhodné suchšie podmienky, zatiaľ čo východná Afrika trpela piatimi storočiami všeobecného sucha. V západnej Ázii a najmä v Mezopotámii bola udalosť pred 8,2 000 rokmi tristoročnou epizódou aridifikácie a ochladzovania, ktorá mohla poskytnúť prirodzenú silu pre mezopotámske zavlažovacie poľnohospodárstvo a nadprodukciu, ktoré boli nevyhnutné pre najskoršie formovanie tried a mestský život. Niekoľkostoročné zmeny v rovnakom období je však ťažké konkrétne spojiť s približne 100-ročnou náhlou udalosťou, ktorá bola najzreteľnejšie zaznamenaná v grónskych ľadových jadrách.

Počiatočný impulz topiacej sa vody spôsobil nárast hladiny mora o 0,5 až 4 m (1 stopa 8 palcov a 13 stôp 1 palec). Na základe odhadov objemu jazera a veľkosti rozpadajúcej sa ľadovej čiapočky cirkulujú hodnoty 0,4 – 1,2 m (1 stopa 4 palce – 3 stopy 11 palcov). Na základe údajov o hladine mora z oblastí pod modernými deltami sa odhaduje takmer okamžitý nárast o 2 – 4 m (6 stôp 7 palcov – 13 stôp 1 palec), okrem „normálneho“ nárastu hladiny mora po ľadovci. Nárast hladiny mora v dôsledku pulzu roztopenej vody bol plne zaznamenaný vo veľkej vzdialenosti od oblasti úniku. Gravitačné a odrazové efekty spojené s posunom vodných hmôt znamenali, že odtlačok hladiny mora bol menší v oblastiach bližšie k Hudsonovmu zálivu. Delta Mississippi zaznamenáva ~20 %, severozápadná Európa ~70 % a Ázia ~105 % globálneho priemerného množstva. Ochladenie po udalosti roku 8 200 bolo dočasným javom; nárast hladiny mora v dôsledku pulzu roztopenej vody bol trvalý.

Predkovia Čadov pravdepodobne prišli na brehy jazera Čad, aby zaplnili vákuum vytvorené udalosťou 8,1 kiloročného javu okolo roku 5200 pred n. l., čo je dátum v súlade s Y-DNA, mtDNA, archeologickým datovaním okolo Lakhského Čadu a návrhmi klimatických údajov. O niekoľko storočí skôr v dôsledku udalosti 8,1 kiloročného javu, cca. V roku 5500 pred n. l. bolo jazero Čad prakticky úplne vyschnuté, ale okolo roku 5200 pred n. l. sa muselo opäť začať napĺňať (na rozdiel od toho je tu znázornené maximálne jazero Čad). Tento silne podložený a archeologicky podložený dátum je veľmi užitočný v širšej schéme historickej lingvistiky a archeogenetiky.
Táto migrácia sa takmer určite uskutočnila po tom, čo neolitická revolúcia dosiahla Egypt (a s najväčšou pravdepodobnosťou pokračovala povodím rieky Níl a potom buď cez juhovýchodný roh modernej saharskej púšte, alebo hore prúdom Bieleho Nílu k jeho prameňu a potom cez rozvetvenie riečnej kotliny do kotliny Čadského jazera). Čadskí ľudia sa objavili krátko po príchode pastierstva južne od Sahary. Skutočnosť, že čadská autozomálna genetika je dosť podobná genetike iných Západoafričanov, však naznačuje, že počiatoční čadskí migranti mohli byť prevažne mužského pohlavia a patrilokálni a mohli absorbovať africkú mtDNA (a autozomálnu genetiku tým, že si vzali miestne nevesty.

https://dispatchesfromturtleisland.blog ... haped.html

Udalosť 5,9k je pravdepodobnou príčinou náhleho posunu populačnej genetickej identity, ku ktorému došlo v Európe niekedy medzi prvou vlnou neolitických populácií v období LBK a CP a populačnou genetikou západnej Európy, ktorá bola prítomná pri príchode indoeurópskej migrácie do západnej Európy.
Udalosť 5,9k bola jednou z najintenzívnejších aridifikačných udalostí počas holocénnej epochy. Došlo k nej okolo roku 3900 pred n. l., čím sa ukončilo neolitické subpluviálne obdobie a pravdepodobne sa iniciovalo najnovšie vysušenie saharskej púšte. Spustila tak aj celosvetovú migráciu do riečnych údolí, napríklad zo strednej severnej Afriky do údolia Nílu, čo nakoniec viedlo k vzniku prvých komplexných, vysoko organizovaných spoločností na úrovni štátov v 4. tisícročí pred n. l. Je spojená s posledným kolom teórie saharskej pumpy... Na Blízkom východe ochladenie 5,9k prispela k náhlemu ukončeniu obdobia Ubaid.
Klimatické dôkazy by skôr naznačovali, že atlantický neolitický/megalitický demografický prechod sa odohral tesne po udalosti 5,9 kiloročného obdobia, ktorá by vyčerpala všetky skoršie mezolitické alebo neolitické populácie v Európe, zatiaľ čo expanzia kultúry zvonovitých pohárov sa nezhoduje presne s významnou klimatickou udalosťou holocénu. Archeologické dôkazy tiež skôr naznačujú atlantické neolitické/megalitické obdobie ako zdroj tohto demografického prechodu. Grafy od Stephena Shennana a kol., Regionálny populačný kolaps nasledoval po počiatočnom poľnohospodárskom boome v polovici holocénu v Európe. Nature Communications (2013), ktoré reprodukoval a anotoval Maju na svojom blogu, jasne ukazujú, že objem archeologických nálezov v pomerne dobre študovanej Európe naznačuje, že atlantické neolitické/megalitické obdobie bolo aspektmi tej istej historickej udalosti a že táto udalosť mala oveľa dramatickejší a oveľa univerzálnejší priebeh ako príchod následných kultúr zvonovitých pohárov a šnúrovej keramiky.