Kamikadze - znovuzrodenie božského vetra

Od Pearl Harbouru po Tokijskou zátoku

Moderátor: Pátrač

Odpovědět
sahidko
štábní praporčík
štábní praporčík
Příspěvky: 585
Registrován: 26/7/2010, 20:07

Kamikadze - znovuzrodenie božského vetra

Příspěvek od sahidko »

Troška histórie na úvod

V druhej polovici 13. storočia sa mongolský vládca Kublajchán rozhodol pripojiť k svojej ríši aj Japonsko. Spočiatku sa prostredníctvom diplmocie snažil, aby sa japonskí šogúni stali jeho vazalmi. Keď sa však jeho emisári dvakrát vrátili s prázdnymi rukami, rozhodol sa, že Japonsko a jeho obyvateľov si podmaní silov. V roku 1274 preto priplával s mohutným inváznym vojskom (okolo 700 až 800 lodí) k ostrovu Kjúšu. Vylodenie prebehlo úspešne, keď sa však prihnala silná búrka, nalodilo sa vojsko späť na svoje lode, aby sa vyhlo riziku odrezania na nepriateľskom území. Následne lode vyplávali na otvorené more, kde však búrka, ktorá prerástla do tajfúnu zničila približne 200 z nich a o zvyšok sa postarali japonské plavidlá. Kublajchán sa však nemienil vzdať a v roku 1281 vyslal ešte silnejšiu flotilu (ktorá mala vraj pozostávať až zo 4000 plavidiel rôznych veľkostí). Vylodenie opäť prebehlo na niekoľkých miestach ostrova Kjúšu. Napriek početnej prevahe však boli Mongoli a ich kórejskí spojenci odrazení a prinutení ustúpiť späť na svoje lode. V nasledujúcich dvoch dňoch je znovu väčšina mongolskej flotily zničená prudkým tajfúnom. Japonci tieto dve prírodné katastrofy, ktoré im dvakrát zachránili nezávislosť, pomenovali 神風 resp. „šimpu“ čiže božský vietor. Toto slovo je však z japončiny možné preložiť ešte jedným spôsobom, Kamikadze.

Obrázek
maľba znázorňujúca zničenie mongolskej inváznej flotily

O 660 rokov neskôr vstúpilo Japonsko do vojny, avšak tentokrát ako agresor. 7. decembra 1941 napadla flotila šiestich lietadlových lodí základňu americkej tichomorskej flotily v Pearl Harbore. Nasledovalo šesť mesiacov nepretržitých víťazstiev, počas ktorých si Japonci podmanili Hongkong, Malajziu vrátene Singapúru, Filipíny, Holandskú Východnú Indiu, Guam, Wake, Bismarckove ostrovy, ohrozovali Austráliu. Ich nástup smerom na Port Moresby však bol zastavený udalosťou, ktorá sa dnes nazýva Bitkou v Korálovom mori. A konečne 4. až 7. júna 1942 prebehla Bitka o Midway, v ktorej napriek očakávaniam utrpelo japonské Spojené loďstvo drtivú porážku. Stratilo štyri veľké lietadlové lode, ale hlavne niekoľko desiatok svojich elitných pilotov. V nasledujúcich zdĺhavých bojoch o ostrov Guadalcanal, ktoré skončili evakuáciou japonských jednotiek 7. februára 1943, potom prišli o ten zvyšok, ktorí im ešte zostával. Japonci sa zúfalo snažili straty nahradiť a opätovne svoje námorné letectvo vybudovať, ale spojenci im svojim nástupom v strednom Pacifiku nedopriali dostatok času. Až v júni 1944, keď americké jednotky začali ohrozovať Mariánske ostrovy, vyplávali japonské lietadlové lode so svojimi napol vycvičenými leteckými posádkami opäť do boja. V dňoch od 19. do 20. júna došlo k stretnutiu, ktoré do histórie vstúpilo aj pod názvom Veľké strielanie moriakov na Mariánach. Z 373 lietadiel, ktoré Japonci vyslali do útoku, sa ich 261 nevrátilo a ďalších 30 bolo ťažko poškodených. Odpísať bolo nutné aj 22 lietadiel, ktoré klesli ku dnu spolu s dvoma lietadlovými loďami. Japonské palubné letectvo prakticky prestalo existovať a už nikdy nepredstavovalo silu, s ktorou by bolo nutné počítať.

Obrázek
americké bitevné lode horia v Pearl Harbore

Obrázek
lietadlová loď Zuikaku a dva torpédoborce pod útokom počas Bitky vo Filipínskom mori

17. októbra 1944 (o niekoľko mesiacov skorej ako očakávalo japonské velenie) sa na filipínskom ostrove Leyte vylodili americké jednotky. V ten istý deň na Filipíny pribudol viceadmirál Takadžiró Óniši, aby prevzal velenie nad 1. leteckou flotilou. Jeho postavenie nebolo závideniahodné. Po oboznámení sa so situáciou zistil, že má k dispozícii 30 stíhačiek Zero, približne rovnaký počet dvojmotorových bombardérov Betty a nejaké tie prieskumné lietadlá. To bolo všetko. Óniši si jasne uvedomoval, že pre úlohu, ktorá mu bola zveraná to nestačí ani zďaleka. Viceadmirál mal však vlastný plán. 19. októbra preto odcestoval na letisko Clark Field, kde bola umiestnená 201. stíhacia eskadra. Nasledovalo toto (výňatok z knihy Miloša Hubáčka, Boj o Filipíny): „Viceadmirál Óniši povolal do svojej miestnosti na veliteľstve 201. eskadry päť dôstojníkov – staršieho štábneho dôstojníka 1. leteckej flotily kapitána Inogučiho, zástupcu veliteľa 201. eskadry kapitána Tamaia, námorných poručíkov Ibusukiho a Jokojamu a jedného dôstojníka 26. eskadry. Povedal im: Kuritovo loďstvo sa musí postaviť nepriateľovi v Leytskom zálive. Ja našou úlohou poskytnúť mu leteckú ochranu. Najmenej na týždeň musíme vyradiť letecké paluby nepriateľských lietadlových lodí. Podľa môjho názoru je jediným spôsobom útoku, ktorým je možný tento cieľ dosiahnúť, samovražedn útok uskutočnený Zerami s 275 kg bombami. Tamai a Ibusuki si vyžiadali čas na rozmyslenie a po krátkej debate sa rozhodli predvolať samotných pilotov. Všetkých 23 mladíkov bez váhania súhlasilo a Tamai to okamžite ohlásil Ónišimu.“ Prvá jednotka samovražedných pilotov dostala oficiálny názov Šimpu Tokubecu-Kogekitai (Špeciálny útočný zbor) a jej veliteľom sa stal námorní poručík Jukio Seki.

Obrázek
viceadmirál Takijiro Óniši

Obrázek
stíhačky Zero vyzbrojené bombou, 201. eskadra

Prvé nasadenie – Filipíny

Seki a jeho piloti dostali svoju šancu v ranných hodinách 25. októbra. V tom čase už z japonských plánov na zničenie invázneho loďstva v zálive Leyte veľa nezostávalo. Nišimurov južný zväz bol zničený, Kuritov stredný zväz na ústupe a Ozawov severný zväz lietadlových lodí mal čoskoro zohrať svoju úlohu návnady až do horkého konca. V tom čase sa na scéne objavili prví kamikadze. Za cieľ si vybrali operačnú skupinu eskortných lietadlových lodí 77.4.1 (alebo tiež Taffy 1). Jedno zo Zier narazilo do ľavej strany leteckej paluby eskortnej lietadlovej lodi Santee, ktorá bola náletom tak prekvapená, že nestihla ani zahájiť protilietadlovú paľbu. Pri útoku zahynulo 16 členov posádky a ďalších 27 ich bolo zranených. Ďalšie samovražedné lietadlá minuli Petrof Bay a Sangamon. Toľko šťastia nemala Suwannee, ktorú Zero zasiahlo medzi palubnými výťahmi pričom bomba prenikla až na hangárovú palubu, kde explodovala. Požiar sa síce podarilo rýchlo zvládnuť, posádka však stratila niekoľko mŕtvych a zranených. Pred jedenástou sa na scéne objavila ďalšia pätica stíhačiek Zero. V jednej z nich sedel aj samotný Seki a svoju pozornosť sústredili na operačnú skupinu 77.4.3 (alebo tiež Taffy 3). Prvé Zero len tesne minulo mostík eskortnej lietadlovej lode Kitkun Bay, ďalšie dve a podarilo zostreliť. Štvrté predviedlo ukážkový nálet a narazilo zo zadu do leteckej paluby lode St. Lo krátko potom ako odhodilo svoju bombu. Samotné lietadlo po palube len skĺzlo a skončilo v mori. Bomba však prerazila na hangárovú palubu, kde vybuchla. Tento výbuch buď zapálil torpéda a bomby tu uskladnené, alebo palivový systém. Tak či onak nasledovalo niekoľko silných explózií, ktoré loď prakticky zničili a tá sa pred pol dvanástou potopila. Posledné Zero tejto skupiny minulo White Plains. Netrvalo dlho a objavila sa ďalšia skupina 15 strmhlavých bombardérov Judy. Štyria kamikadze si za cieľ zvolilo Kalinin Bay. Dvoch z nich sa síce podarilo zostreliť, tretí však narazil na letovú palubu a prakticky je zdevastoval, zatiaľ čo štvrtý nárazom do komína vážnejšie škody nespôsobil. 5 námorníkov zahynulo a 55 ich bolo zranených. Nasledujúci deň sa terčom opäť stala operačná skupina 77.4.1. Väčšinu z dvanástich bombardérov Judy sa síce podarilo zostreliť, jedno Zero ale preniklo a s milimetrovou presnosťou zasiahlo predný výťah aj s torpédovým bombardérom, ktorý na ňom stál. Následná explózia spôsobila požiar aj ďalších deviatich lietadiel na letovej palube. Plamene sa podarilo pod kontrolu dostať až po niekoľkých hodinách. 150 členov posádky zahynulo a ďalších 100 bolo viac či menej zranených. Američanom chvíľu trvalo, kým si uvedomili čomu vlastne čelia. Už v minulosti dochádzalo k prípadom, keď japonský pilot narazil do lode s ťažko poškodeným lietadlom. Teraz však išlo o niečo iné, rozsiahle a plánované samovražedné útoky. US Navy stálo pred úlohou vymyslieť spôsob, akým spôsobom sa proti podobným náletom brániť.

Obrázek
kamikadze predtým ako narazil do Suwannee

Obrázek
výbuch, ktorý spôsobil skazu St. Lo

30. októbra zaútočili kamikadze prvýkrát aj na rýchle lietadlové lode 38. zväzu. Pochybnej cti stať sa prvou lietadlovou loďou triedy Essex poškodenou samovražedným útokom sa dostalo Intrepidu, keď osamelé Zero zničilo jedno z postavení 20 mm Oerlikonu a zabilo 10 a zranilo 16 mužov. V ten istý deň preniklo 5 Zier zle umiestnenou stíhacou ochranou a zaútočilo na operačnú skupinu 38.4. Poškodené boli lietadlová loď Franklin (56 mŕtvych, 14 zranených mužov a 33 zničených lietadiel) a ľahká lietadlová loď Belleau Wood (92 mŕtvych, 54 zranených mužov a 12 zničených lietadiel). Poškodenia boli natoľko vážne, že obe lode museli opustiť oblasť a odplávať do opravy na atol Ulithi. Pozornosť Japoncov sa potom začiatkom novembra presunula na lode nachádzajúce sa v samotnom Leytskom zálive. Tu sa im podarilo poškodiť torpédoborce Claxton, Ammen a Anderson. Okolo pol druhej napriek niekoľkým zásahom protilietadlových diel narazil na palubu torpédoborca Abner Read strmhlavý bombardér Val. Požiar sa rýchlo rozšíril do zadného muničného skladiska a po následnej explózii nezostalo veliacemu dôstojníkovi nič iné, ako vydať rozkaz opustiť potápajúcu sa loď. Američania tak boli donútení prinavrátiť k Leyte skupiny rýchlych lietadlových lodí do doby, než budú na ostrove vybudované letiská a ochranu vzdušného priestoru prevezmú armádne stíhačky. 38. zväz predstavovali pre kamikadze vítaný zdroj lukratívnych cieľov. 5. novembra v obedňajších hodinách zaútočila štvorica Zier na lietadlovú loď Lexington. Jednému z nich sa podarilo zasiahnúť ostrov a založiť niekoľko menších požiarov. Tie však boli rýchlo uhasené a loď mohla pokračovať v činnosti. Straty v radoch posádky však dosiahli 50 mŕtvych a 132 zranených. K ďalšiemu útoku došlo až 25. novembra. V tom čase sa vo vodách v blízkosti Luzonu nachádzali dve operačné skupiny 38.2 a 38.3, ktoré svojimi palubnými skupinami decimovali japonskú plavbu ako aj letecké sily v tejto oblasti. To však nezabránilo kamikadze podniknúť tvrdý protiútok. Výsledkom bolo ľahké poškodenie lietadlovej lode Hancock (trosky zostreleného Zera zničili jeden z 20 mm Oerlikonov a zabili 15 mužov), oveľa horšie ale dopadol Intrepid. Prvý kamikadze zmietol jeden z protilietadlových kanónov, prerazil letovú palubu a jeho bomba explodovala v hangári, kde vypukol požiar. Krátko nato sa o palubu rozbilo ďalšie lietadlo aj so svojou bombou. Požiare sa podarilo zvládnúť po dvoch hodinách, hangár lode však bol úplne zničený, 69 mužov mŕtvych a 35 zranených (rôzne zdroje udávajú rôznych rozsah strát). Okrem toho sa kamikadze podarilo zasiahnúť aj lietadlovú loď Essex (15 mŕtvych) a ľahkú lietadlovú loď Cabot. To všetko dosiahla asi dvaciatka samovražedných lietadiel. Potom ako sa 38. operačný zväz stiahol, zamerali sa Japonci opäť na lode v zálive a v dňoch 27. až 29. novembra sa im podarilo zasiahnúť 2 bitevné lode, 2 krížniky a 2 torpédoborce. S cieľom s konečnou platnosťou zlomiť japonský odpor na Leyte, sa 7. decembra 1944 vylodili v Ormockej zátoke na západnej strane ostrova americké jednotky. Po pol desiatej hodine ráno radar zachytil nepriateľskú útočnú formáciu. O časť z nej sa postarali stíhačky, zvyšok však zaútočil na torpédoborce Ward a Mahan. Stačil jediný zásah do kotolne a následný výbuch, ktorý znamenal pre loď koniec. Straty na životoch boli našťastie nulové. Z deviatich kamikadze mieriacich na Mahan boli štyria zostrelení, jeden loď minul a ďalší svoj útok prerušil a zmizol. Traja však loď zasiahli a spôsobili požiare, ktoré sa nepodarilo dostať pod kontrolu. Po opustení lodu ju poslala ku dnu torpéda z Walke (zahynulo 10 mužov a 32 ich bolo zranených). Útoky neprestali ani pri spiatočnej plavbe konvoja. Poškodené boli ďalšie dva torpédoborce – Liddle (36 mŕtvych a 22 zranených) a Lamson (21 mŕtvych a 50 zranených), obe lode sa však podarilo zachrániť. Ďalšími obeťami v rámci ormockých konvojov sa stala jedna obchodná loď, jeden výsadkový a jeden torpédový čln, ktoré poslali na dno bombardéry Betty. Torpédoborec Hughes bol rovnakým typom lietadla ťažko poškodený, naopak dva zásahy bombardérmi Jill poslali na dno torpédoborec Reid (150 mŕtvych). Nasledujúcea americká výsadková operácia smerovala proti ostrovu Mindoro. Už počas plavby k cieľovej oblasti zasiahol 13. decembra strmhlavý bombardér Val ľahký krížnik Nashville. Explózia lietadla a jeho dvoch bômb pripravila o život 133 mužov a ďalších 190 utrpelo zranenia. Krížnik sa musel s doprovodom vrátiť späť k Leyte. Následné vylodenie prebehlo bez problémov. Cieľom útokov sa však stávali zásobovacie konvoje, ktoré na Mindoro mierili. Aj keď sa samovražedným pilotom podarilo dosiahnúť určitých úspechov, nemalo to na celkový priebeh operácie väčší vplyv.

Obrázek
horiace lietadlové lode Belleau Wood a Franklin

Obrázek
posádka lode Intrepid pochováva svojich mŕtvych po útoku z 25. novembra

Po úspešnom obsadení ostrovov Leyte, Mindoro a zničení japonského loďstva v Bitke o Leytský záliv sa mohli americké jednotky konečne zamerať na hlavný filipínsky ostrov Luzon. Dátum vylodenia bol stanovený na 9. január 1945, prvé konvoje však vyplávali už o týždeň skorej. Napriek silným stíhacím hliadkam sa podarilo osamotenej dvojmotorovej stíhačke Nick nepozorovane preniknúť a zasiahnúť eskortnú lietadlovú loď Ommaney Bay pri zadnej časti ostrova. Najväčšie škody však napáchali jeho dve bomby, ktoré explodovali v podpalubí. Netrvalo ani hodinu a prišiel rozkaz opustiť loď, ktorú následne poslal ku dnu torpédoborec. Zahynulo 93 mužov a 65 ich bolo zranených. Potopený bol aj torpédoborec Lewis L. Dyche. Ani nasledujúci deň nepriniesol posádkam lodí odpočinok. Asi dvadsiatka lietadiel (16 z nich bolo kamikadze) zaútočila v popoludňajších hodinách. Obeťou sa stala ťažký krížnik Louisville, ktorý bol zasiahnutý do delovej veže B (1 mŕtvy a 59 zranených) a austrálsky ťažký krížnik Australia, na ktorého palube padlo 25 mužov a ďalších tridsať ich bolo zranených. To ešte nebolo všetko. K eskortnej lietadlovej lodi Manila Bay sa prihnala dvojica Zier, následne prudko vystúpala a zaútočila. Jedno Zero síce loď minulo, ďalšie ale narazilo v blízkosti ostrova, zatiaľ čo jeho bomba prenikla do hangáru. Požiar sa podarilo rýchlo zvládnúť, 22 mužov však zahynulo a 56 ich bolo zranených. Priamym zásahom bol poškodený aj torpédoborec Stafford, niekoľko ďalších lodí utrpelo škody v dôsledku blízkych dopadov. Ako vidieť dokázali Japonci dosiahnúť pomerne vysoké percento zásahov. Útoky pokračovali aj 6. januára, teda v deň, keď invázne loďstvo zaujalo postavenie v Lingayenskom zálive. Po útoku konvečných bombardérov, ktoré skončil bez úspechu sa okolo obeda na scéne objavili kamikadze. Jednému z nich sa podarilo zasiahnúť mostík bitevnej lode New Mexiko, pričom zahynulo 30 mužov (vrátane niekoľkých vysokých dôstojníkov) a 87 ich bolo zranených. Ďalší sa rozstrieštil o mostík torpédoborca Walke, medzi ktorého mŕtvymi bol aj kapitán lode. Zasiahnutý, tentokrát do torpédometov, bol aj torpédoborec Allen M. Summer. K explózií torpéd našťastie nedošlo, ale 14 mužov zaplatilo za útok životom (19 zranených). Taktiež v skupine minoloviek poškodili kamikadze dve plavidlá (Long a Brooks). Skupina palebnej podpory viceadmirála Oldendorfa si mohla vydýchnúť len na chvíľu. V podvečerných hodinách totiž priletela druhá vlna samovražedných lietadiel. Jedno z nich zaútočilo na torpédoborec Newcomb, potom náhle zmenil smer a vrazil do bitevnej lode California. Z 45 mŕtvych a 151 ranených mužov na jej palube však veľa pripadlo na vrub priateľskej paľbe doprovodných torpédoborcov. Ďalší kamikadze sa trafil rovno medzi zadné dve delové veže ľahkého krížnika Columbia. Motor a bomba prenikla hlboko do podpalubia, kde spôsobila vážny požiar(13 mŕtvych a 44 zranených). Napriek tomu loď zotrvala na svojej pozícii a pokračovala v bombardovaní luzonských pláží. Smolu mali aj krížniky Austrália a Louisville, ktoré boli v priebehu dvoch dní zasiahnuté hneď dvakrát (Austrália bola zasiahnutá aj tretíkrát, našťastie bez obetí na životoch). Zoznam mŕtvych sa na austrálskej lodi rozšírili o 14 mien, ďalších 31 padlo na americkom krížniku (vrátane kontraadmirála Chandlera). 8. januára sa pozornosť Japoncov presunula od Oldendorfovej skupiny k útočnému zväzu San Fabian. Pred ôsmou hodinovou ráno samovražedné lietadlo poškodené protilietadlovou paľbou vrazilo do boku eskortnej lietadlovej lode Kadashan Bay. Pri útoku nikto nezahynul, ale loď nemohla pokračovať v operácii. Zasiahnutá bola aj transportná loď Callaway.

Obrázek
zväz palebnej podpory admirála Oldendorfa mieri do Lingayenského zálivu, vpredu bitevné lode Pennsylvania a Colorado

Obrázek
eskortná lietadlová loď Ommaney Bay horí po útoku kamikadze

Obrázek
ťažký krížnik Louisville po náraze samovražedného lietadla

Obrázek
kamikadze mieri na ľahký krížnik Columbia

Druhý útočný zväz (Lingayen) sa stal terčom útokov až vo večerných hodinách. Zo šiestich nalietavajúcich lietadiel boli štyri zostrelené, jedno útok vzdalo, posledné však dopadlo pri boku eskortnej lietadlovej lode Kitkun Bay tak blízko, že došlo k iniciácii bomby, a tá explodovala. 17 padlých a náklon na pravobok vyradili loď z ďalších akcií. 9. január bol dňom D a Lingayenský záliv bolo preto prepchatý rozličnými plavidlami. To predstavovalo pre kamikadze lákavý cieľ. Ako prvý sa im podarilo opäť zasiahnúť ľahký krížnik Columbia, tentokrát v blízkosti delovej veže č. 1 (24 mŕtvych a 68 zranených). Ďalšiou obeťou sa (už po štvrtýkrát) stal krížnik Austrália. Pri útoku, ktorý zdemoloval predný komín síce nikto nezahynul, ale loď už bola natoľko poškodená, že sa musela stiahnúť (v oprave strávila celý zvyšok vojny). Útoky v nasledujúcich dňoch boli vedené čoraz menším počtom lietadiel (poškodené štyri torpédoborce – jeden z nich neopraviteľne) a bolo jasné, že kamikadze dochádza dych. Posledným významnejším úspechom bolo poškodenie eskortnej lietadlovej lode Salamaua (15 mŕtvych, 88 zranených) 13. januára. Tým sa prvé nasadenie samovražedných pilotov skončilo a samotný Óniši z Filipín odletel. 38. operačný zväz zatiaľ 21. januára vrhol svoje sily proti letiskám na Formose (dnes Taiwan), odkiaľ na Filipíny prichádzala väčšina posíl. Zatiaľ čo americkí piloti sa sústredili na lode, stali sa ich lietadlové lode terčom útoku. Medzi dvanástou a jednou hodinou sa najprv konvenčnému bombardéru podarilo poškodiť ľahkú lietadlovú loď Langley a následne sa objavili kamikadze. Ticonderoga bola zasiahnutá v zadnej časti letovej paluby medzi zaparkovanými lietadlami, bomba si prerazila cestu na hangárovú palubu, kde explóziou spôsobila požiar, ktorý sa rýchlo rozšíril. O niekoľko minút neskôr narazil ďalši samovrah do ostrova a zapálil lietadlá premiestnená na prednú palubu. Hasenie požiarov trvalo takmer dve hodiny, 143 mužov zahynulo, 202 bolo zranených a na odpis bolo aj 36 lietadiel. Zasiahnutý bol aj torpédoborec Maddox (7 mŕtvych, 32 ranených). TF 38 potom ešte napadol letiská na japonskom súostroví Rjúkjú a následne sa stiahol na atol Ulithi. Napriek nesporným úspechom pilotov kamikadze pri zasahovaní nepriateľských lodí, nemali dosiahnuté škody na celkový výsledok žiaden vplyv. Japonci stratili Filipínske ostrovy a tým aj dôležitú spojnicu s ropnými poliami a zdrojmi ďalších surovín v Holandskej Východnej Indii. Nedostatok pohonných hmôt spôsobil, že úroveň japonských pilotov naďalej klesala.

Obrázek
ťažký krížnik Austrália po poslednom zásahu kamikadze

Na ceste k Okinawe

Po úspešnom ovládnutí väčšiny Filipínskych ostrovov (napr. na Luzone sa bojovovalo až do konca vojny) si americkí plánovači ako ďalší cieľ vybrali ostrov Iwodžima. Súčasťou prípravy na inváziu bol aj útok 58. operačného zväzu (to znamená, že velenie opäť prevzal Spruance) na najväčší japonský ostrov Honšú, ktorý sa však nestretol prakticky so žiadnym odporom. Deň D 19. februára 1945 tak prebehol bez nebezpečenstva zo strany japonského letectva (aj keď predchádzajúcu noc boli dve lode poškodené). 21. februára sa na scéne objavilo 24 kamikadze. Šesť z nich si za svoj cieľ zvolilo veterána pacifického bojiska lietadlovú loď Saratogu. Dve Zerá sa odrazili od hladiny a následne vrazili do pravoboku, kde prederavili trup. Tretiemu sa podarilo dopadnúť na letovú palubu na prove a štvrtý zase vrazil do žeriavu. Následne explodovali ich bomby, ktoré prakticky zdevastovali prednú časť letovej a spôsobili vážne požiare v podpalubí. Ani nie o dve hodiny narazil na prove do lodi ďalší kamikadze, najväčšiu škodu pritom spôsobila jeho bomba, lietadlo samotné prepadlo do mora. Z posádky zahynulo 123 mužov, zničených bolo 36 lietadiel a loď musela do dokov. Pozornosti japonských samovrahov neunikli ani eskortné lietadlové lode. Štyri lietadlá zaútočili na Lunga Point, ten sa ale dokázal všetkému nebezpečenstvu vyhnúť. Toľko šťastia nemala loď Bismarck Sea. Náraz kamikadze do boku lode v blízkosti kormy zapálil na hangárovej palube niekoľko lietadiel. Niekoľko desiatok sekúnd nato do približne rovnakých miest vletel ďalší Japonec. Vypukol nezvládnuteľný požiar a niekoľko silných explózií (pravdepodobne torpéd na hangárovej palube) zmenilo Bismarck Sea v horiaci vrak, ktorý sa za tri hodiny potopil. Zahynulo 218 mužov. Na americké prekvapenie to boli jediné samovražedné útoky v priebehu celého dobývania Iwodžimi. Japonské velenie si zjavne šetrilo sily na rozhodujúcu bitku, ktorá mala byť zvedená o ostrov Okinawa. Obrancovia Iwodžimi (ktorá bola prehlásená za obsadenú 27. marca) im mali iba zabezpečiť čas.

Obrázek
poškodenie provy lietadlovej lodi Saratoga

14. marca opustil 58. operačný zväz lagúnu atolu Ulithi a zamieril k japonským materským ostrovom. Jeho úloha bola jasná – oslabiť tunajšie letecké sily natoľko, aby nemohli zásadným spôsobom ohroziť invázne konvoje, ktoré budú smerovať k Okinawe. O štyri dni neskôr sa zväz dostal do útočnej pozície a vyslal do vzduchu svoje letecké skupiny. Veliteľ 5. leteckej flotily viceadmirál Ukagi včas informovaný prieskumnými lietadlami na nič nečakal a poslal väčšinu svojich strojov proti americkým lodiam. V ten deň sa im však nepodarilo dosiahnúť žiadneho významnejšieho úspechu (ľahko poškodené boli lietadlové lode Intrepid, Enterprise, Yorktown – posledné dve menované však konvenčnými bombardérmi). Nasledujúci deň však skúsili šťastie znova. Aj keď kamikadze opäť neuspeli, dvom konvenčným bombardérom sa podarilo vyradiť dve rýchle lietadlové lode operačnej skupiny 58.2. Prvou obeťou sa stal Franklin, ktorý obdržal dva zásahy bombami. Prvá zasiahla loď približne v strede, prenikla na hangárovú palubu, pričom požiare vypukli aj na druhej aj tretej palube. Druhá dopadla v blízkosti kormy lode, prerazila cez dve paluby a taktiež založila rozsiahly požiar. Aj keď sa po niekoľkých hodinách podarilo dostať ohne pod kontrolu (13 stupňový náklon bol práve výsledok nadmerného množstva vody použitého pri hasení) ťažké straty si útok vyžiadal medzi posádkou – 724 mŕtvych a 265 zranených. Samotná loď bola vyradená až do konca vojny. Druhý Japonec si za svoj cieľ zvolil lietadlovú loď Wasp. Podobne ako v prípade Franklinu sa nenazdajky vynoril z mrakov a tesne nad letovou palubou odhodil svoju bombu, ktorej sa podarilo preraziť až na tretiu palubu. Požiare boli síce rýchlo uhasené, ale 101 mužov padlo a ďalších 269 utrpelo zranenia. Okrem poškodenia torpédoborca Halsay Powell (a pokračujúcim náletom na japonské letiská) sa 20. marca nič neudialo. To sa podľa viceadmirála Ukagiho malo zmeniť nasledujúci deň. Na scéne sa totiž objavilo 48 japonských lietadiel. Osemnásť z nich boli bombardéry Betty, ktoré mali pod trupom zavesenú tajnú zbraň. Išlo o pilotované samovražedné kĺzavé bomby Óka (Čerešňový kvet – Američania ho označovali ako Baka čiže blázon). 24 amerických stíhačiek však urobilo s japonskou formáciou rýchly proces, pričom domov sa nevrátila ani jedna Betty a viac ako polovica doprovodných stíhačiek. TF 58 potom už dlhšie neotáľal a japonské vody opustil. Za sebou zanechal trosky pôvodne mocných leteckých síl, čo sa nutne prejavilo aj na vzdušnej aktivite Japoncov v úvodných fázach vylodenia na Okinawe.

Obrázek
naklonený a dymiaci Franklin ako výsledok klasického útoku bombardérov

Obrázek
samovražedná pilotovaná bomba Óka

Obrázek
posádky bombardérov Betty so zavesenými Ókami čakajú na svoju chvíľu

Príval nie je možné zastaviť

Koncom marca sa mohutné loďstvo zhromaždilo pri okinawských brehoch. Prvý útok kamikadze prišiel 27. marca a jeho obeťou sa stala bitevná loď Nevada, ktorá bola zasiahnutá v blízkosti delovej veže č. 3 (11 mŕtvych, 49 ranených). Poškodený bol tiež ľahký krížnik Biloxi, torpédoborce Kimberley , O’Brien (50 mŕtvych a 66 zranených) a niekoľko menších plavidiel. 29. marca začalo predinvázne ostreľovanie pobrežia a americké loďstvo rozmiestnilo protiletecké stanoviská v smeroch odkiaľ hrozil prílet nepriateľských lietadiel. Osem z týchto stanovísk tvorila vždy dvojica torpédoborcov s dôstojníkmi pre riadenia stíhacej ochrany na palube. Práve tieto stanoviská sa v nasledujúcich dňoch a týždňoch stali obľúbenými terčami pilotov kamikadze. Ďalší kamikadze sa objavili až v nočných hodinách na 1. apríla (Deň D), aj keď väčšinu z nich sa podarilo stíhacej ochrane zostreliť niekoľko lodí predsa len zásahom neuniklo. Britskú lietadlovú loď Indefatigable zasiahlo Zero a aj so svojou bombou explodovalo na pancierovej palube. Tá sa síce prehla avšak nebola prerazená, útok si vyžiadal 4 mŕtvych a 23 zranených členov posádky. Ďalšie útoky (tentokrát armádnych samovražedných pilotov) smerovali proti dopravných a výsadkovým plavidlám a podarilo sa im dosiahnúť niekoľko úspešných zásahov. Neopraviteľne poškodený bol aj transportný torpédoborec Dickerson. To všetko však bolo len predzvesťou toho k čomu sa schyľovalo. Japonci totiž boli pripravení rozbehnút operáciu TEN GO – rozsiahlou leteckú ofenzívu proti inváznym silám. Prvý úder s názvom Kikusui (plávajúca chryzanténa) bol naplánovaný na ranné hodiny 6. apríla a zúčastniť sa ho malo takmer 700 lietadiel, pričom viac ako polovicu z nich mali tvoriť práve kamikadze. Zatiaľ čo sa početná skupina konvenčných stíhačiek a bombardérov snažila zamestnať stíhaciu obranu, podnikli kamikadze okolo 15:00 svoj hlavný nápor. Americké stíhačky však plnili svoju úlohu a väčšina útočníkov skončila v plameňoch ešte ďaleko od vlastných plavidiel. Počet útočníkov však bol jednoducho príliš veľký, a tak sa niektorým podarilo preniknúť a zaútočiť. Ich prvým terčom sa stalo hliadkové stanovisko č. 1, na ktorom mal službu torpédoborec Bush a č. 2, na ktorom hliadkoval Colhoun. Krátko po tretej narazil medzi komíny Bushu bombardér Jill a spôsobil ťažké škody v strojovni aj v kotolniach. Loď sa o chvíľu zastavila a naklonila o 10 stupňov. Colhoun rýchlo doplával Bushu na pomoc avšak sám sa musel ihneď brániť útoku približne 15 japonských lietadiel. Napriek mimoriadnemu úsiliu protilietadlových delostrelcov ho štvrté útočiace Zero zasiahlo a spôsobilo pokles rýchlosti skoro o polovicu. Ďalší zásah bol len otázkou času a pripísalo si ho Zero, ktoré po prerazení paluby skončilo v prednej kotolni. Ťažko poškodená loď sa stala terčom ďalších siedmych samovrahov. Jeden bombardér Val narazil do zadného komínu, odrazil sa na delovú vežu č. 3 a nakoniec spadol do mora, kde explodovala jeho bomba. Druhý Colhoun síce netrafil, ale podarilo sa mu dopadnúť na Bush, ktorý sa po náraze takmer zlomil na dve polovice. Aj ďalšie Zero si za svoj cieľ zvolilo Bush a po náraze vypukol veľký požiar na ľavoboku. Ešte jeden kamikadze sa rozhodol zaútočiť na smrteľne poškodenú dvojicu torpédoborcov a opätovne zasiahol Colhoun. Napriek statočnému úsiliu posádok nebolo pre torpédoborce záchrany a potopili sa (na Colhoune zahynulo 35 mužov, Bush stratil z posádky 94 členov). Tento útok jasne dokumentuje s akým nasadením kamikadze útočili. Bohužial pre Japoncov však strata dvoch torpédoborcov nepredstavovala pre americké námorníctvo žiadnu ťažkú stratu a naopak pritiahli na seba pozornosť takmer 40tky samovrahov, čím ochránili plavidlá pred inváznymi plážami. Ochránený pre útokmi nezostal ani 54. zväz (ostreľovací a krycí). Vo večerných hodinách sa kamikadze podarilo ťažko poškodiť dvojicu torpédoborcov Leutz a Newcomb (47 mŕtvych a 48 zranených na oboch lodiach). Pozornosti neunikla ani skupina minoloviek, Rodman bola ťažko poškodená, Emmons bolo kvôli ťažkým škodám nutné potopiť. Japonci sa naďalej vyčerpávali prí útokoch na hliadkové stanoviská a podarilo sa im poškodiť ďalších päť torpédoborcov (Howorth, Hyman, Mullany, Moris a Witter). Na inom mieste zasiahol osamotený bombardér Judy palubu lietadlovej lode Illustrious. Lietadlo sa odrazilo a skončilo v mori, tu však explodovala jeho bomba a spôsobila poškodenie trupu pod čiarov ponoru, kvôli ktorému musela Illustrious do dokov. Útoky pokračovali aj nasledujúci deň, ale jediným zaznamenaniahodným úspechom bolo ľahké poškodenie bitevnej lode Maryland (16 mŕtvych a 37 zranených). Náletom museli naďalej čeliť aj torpédoborce na radarových hliadkach, Bennett a Wesson utrpeli rozsiahle škody. V tento deň bola (pri samovražednej plavbe k Okinawe) potopená najväčšia bitevná loď Jamato. Japonské letectvo sa namiesto poskytnutia stíhacej ochrany pokúšalo poškodiť lietadlové lode 58. zväzu. Zasiahli však iba jednu – Hancock (72 mŕtvych a 82 zranených). 8. apríla sa po poškodení torpédoborcov Gregory a Sterret sily Kikusui 1 konečne vyčerpali.

Obrázek
Colhoun opúšťa postavenie pri torpédoborci Bush aby sa postavil ďalším útočníkom

Obrázek
škody na palube lietadlovej lodi Hancock

Obrázek
spoločná fotka pilotov kamikadze niekedy začiatkom roku 1945

Po reorganizácii a prísune posíl začala 12. apríla ďalšia vlna útokov pod označením Kikusui 2. Zúčastniť sa ho malo približne 380 lietadiel (z toho 185 kamikadze ako námorníctva tak armády). Opätovne použité mali byť aj Óky. Prvotná pozornosť japonských útočníkov sa znovu zamerala na hliadkové stanovisko č. 1, k malej radosti posádok dvoch torpédoborcov a štyroch podporných výsadkových člnov, ktoré sa tu nachádzali. Prvej skupine 30 bombardérov val sa podaril jediný zásah torpédoborca Cassin Young (1 mŕtvy a 59 zranených). V poobedňajších hodinách sa terčom útokov stali aj hliadkové stanoviská č. 14 a č. 2. Na štrnástke bol najprv torpédoborec Mannert L. Abele zasiahnutý Zerom, ktorého bomba loď ťažko poškodila. Pár desiatok sekúnd nato trafila jedna Óka prostriedok lode, ktorý totálne zdemolovala a do piatich minút Abele zmizol pod vodou (79 mŕtvych a 35 zranených). Ďalšiou obeťou Óky sa stal torpédoborec Stanley, ktorý sa ponáhľal nahradiť Cassin Young. Samovrah našťastie trafil loď blízko provy, takže sa trupom prebúral a explodoval až mimo neho na druhej strane. O niekoľko minút neskôr Stanley tesne minula ďalšia Óka. Len niekoľko kamikadze sa rozhodlo nevšímať si hliadkujúce torpédoborce a zaútočiť aj na lode za ich líniou. Týmto lietadlám sa podarilo poškodiť štyri eskortné torpédoborce a mínosku Lindsey. Menšia skupinka samovrahov zaútočila aj na lode palebnej podpory 54. zväzu. Prvou zasiahnutou loďou sa stal torpédoborec Zellars, ktorý bol ťažko poškodený zásahom v priestore predných nástavieb (29 mŕtvyh a 37 zranených). Jeden Val zdemoloval signálny mostík a niekoľko protilietadlových diel na bitevnej lodi Tennessee (22 mŕtvych a 107 zranených). To bolo od Japoncov nateraz všetko, príprava na ďalšiu vlnu útokov však už bola v plnom prúde. Kikusui 3 sa začala 16. apríla a zúčastnilo sa jej okolo 300 japonských lietadiel (z toho 165 kamikadze, väčšinu tvorili námorní letci). Ako už bolo zvykom ako prvé si nové japonské útoky vyžralo hliadkové stanovisko č. 1. Torpédoborec Laffey dostal päť priamych a niekoľko blízkych zásahov (!!) a ledva sa držiaci nad vodou bol z miesta odtiahnutý. Zasiahnuté boli aj dve podporné výsadkové lode a ďalší torpédoborec Bryant. Na hliadkovom stanovisku č. 14 sa dva z troch útočiacich Valov trafili, poškodili mínolovku a poslali ku dnu torpédoborec Pringle (65 mŕtvych). Rovnako ako pri pradchádzajúcom útoku len malé skupinky kamikadze prenikali až za obranné línie torpédoborcov. Tu spôsobili vážne škody na dvoch eskortných torpédoborcoch a jednej dopravnej lodi. Napadnutý bol aj 58. operačný zväz, lietadlovú loď Intrepid zasiahol jeden samovražedný pilot a loď bola s totálne vypáleným hangárom bola vyradená až do konca vojny (8 mŕtvych a 21 zranených). Kikusui 3 skončila tak rýchlo ako začala.

Obrázek
Oscar armádneho letectva opúšťa letisko, aby zaútočil na ciele pri Okinawe

Obrázek
protilietadloví delostrelci na Missouri sa do poslednej chvíle snažili zostreliť nalietavajúce Zero

Obrázek
poškodenie mínonosky Lindsey po útoku

Obrázek
poškodená lietadlová loď Intrepid

Pred ďalšími útokmi si Japonci dopriali desaťdňovú prestávku, napriek tomu sa im pre Kikusui 4 podarilo dať dohromady iba 115 samovražedných lietadiel (pol na pol podiel námorníctva a armády) a nejaké tie doprovodné stíhačky. 27. apríla vo večerných hodinách zaútočili prvé skupiny. Poškodili dva torpédoborce a jednu nákladnú loď. Ráno sa kamikadze opäť sústredili na jednotlivé hliadkové stanoviská. Prekvapujúco bez poškodenia vyviazli lode na č. 1, na ostatných boli blízkymi zásahmi poškodené tri torpédoborce a dve nemocničné lode (jedna z nich však nebola riadne označená ani osvetlená). Kamikadze sa snažili preniknúť aj k lietadlovým lodiam 58. operačného zväzu. Keď sa im to nepodarilo nepohrdli ani ich predsunutými hliadkami torpédoborcov. Haggard a Hazelwood boli ťažko poškodené (veľké straty si útok vyžiadal najmä v posádke Hazelwoodu). V poradí už piaty útok Kikusui začal 3. mája a podieľalo sa na ňom 125 kamikadze a niekoľko konvenčných lietadiel. Je nutné poznamenať, že tentokrát sa Japoncom darilo oveľa viacej ako pri predchádzajúcom útoku. Najťažšie údery museli opäť raz a znovu odrážať hliadkové stanoviská. Krátko pred pol siedmou večer zaútočili takmer tri desiatky strojov na radarovú hliadku č. 10. Prestavaný torpédoborec Aaron Ward obdržal päť (!!) a jeho spoločník torpédoborec Little štyri (!!) priame zásahy. Zatiaĺ čo prvú menovanú loď sa podarilo zachrániť (45 mŕtvych a 49 zranených), Little ani nie za pol hodinu zmizol pod hladinou (30 mŕtvych a 79 zranených). Na dne skončila aj jedna podporná výsadková loď. Podobne prebiehal aj nasledujúci deň. Na stanostku č. 12 sa po jedinom zásahu potopil torpédobrec Luce (149 mŕtvych a 94 zranených !!) zakrátko nasledovaný aj doprovodným výsadkovým člnom. Na japonskom obľúbenom terči, stanovisku 1 bol torpédoborec Morrison zasiahnutý dvoma stíhačkami Zero a ťažko poškodený. Vtedy priletelo sedem starodavných dvojplošných hydroplánov (v spojeneckom kóde Alf) a dvom z nich sa podaril zásah. Obdivuhodný bol najmä výkon druhého pilota. Aby sa vyhol prenasledujúcou stíhačke, pristál v kýlovej vlne Morrisonu chvíľu kĺzal po hladine, následne stroj zdvihol a prakticky pristál na delovej veži č. 4, ktorá explodovala. Za desať minút zostali po torpédoborci na hladine len trosky (159 mŕtvych a 102 zranených). Potopená bola ja jedna výsadková loď a poškodený druhý torpédoborec Ingraham. Šťastie mala mínolovka na stanovisku č. 1, ktorá obdržala priamy zásah Ókou, ktorej bojová nalož ale našťastie nevybuchla. Na tri mesiace do opravy poslal kamikadze ľahký krížnik Birmingham (51 mŕtvych). Japonské lietadlá z Formosy si za svoj cieľ zvolili zväz britských lietadlových lodí. Napriek prudkým útokom sa im však podarilo iba jedným zásahom poškodiť Formidable, ktorú pred väčšími škodami ochránila jej pancierová paluba (8 mŕtvych, 47 zranených a 11 zničených lietadiel). Tú však nemala eskortná lietadlová loď Sangamon a samovrahovi sa podarilo spôsobiť také škody, že do konca vojny už nebola opravená a po nej vyradená (36 mŕtvych a 116 zranených). Kikusui 5 oficiálne skončila 5. mája, ale jednotlivé lietadlá a nálety menších skupiniek pokračovali. 9. mája boli poškodené dve lietadlové lode Royal Navy: Formidable bol zasiahnutý opäť, na palubu Victorious narazili dokonca dve lietadlá. Výhody pancierovej letovej paluby sa opäť prejavili a obe lode boli čoskoro akcieschopné.

Obrázek

Obrázek
zdemolovaná paluba Aaron Wardu po piatich priamych zásahoch

Obrázek
poškodená britská lietadlová loď Formidable

V ranných hodinách 11. mája bol spustený útok Kikusui 6 pozostávajúci zo 150 samovražedných lietadiel. Na hliadkovom stanovisku č. 15 zviedli dva torpédoborce súboj s presilou kamikadze. Evans aj Hugh W. Hadleye síce útok prežili, boli však poškodené do takej miery, že ich oprava presahovala mieru ekonomickej únosnosti. Japonci s informáciami od prieskumných lietadiel neodolali a poslali kamikadze aj proti silne chránenému 58. operačnému zväzu. Väčšina z nich americké lode nikdy neuvidela, dvojici Zera a Judy sa však podarilo zasiahnúť a spôsobiť ťažké škody lietadlovej lodi Bunker Hill (takmer 400 mŕtvych a 264 zranených). Z niekoľkých ďalších lodí, ktoré boli poškodené v rámci Kikusui 6, môžeme spomenúť bitevnú loď New Mexiko 12. mája zasiahnutú dvoma strojmi (54 mŕtvych a 119 zranených) a dva ďalšie torpédoborce (13. máj). Už mimo hlavnej vlny sa jednému Zeru podarilo vraziť do lietadlovej lode Enterprise, ktorá sa len krátko predtým vrátila z opravy (14 mŕtvych a 34 zranených). Predposledná vlna operácie TEN GO, Kikusui 7, mohla po zhromaždení potrebných lietadiel začať až 24. mája. K dispozícii bolo 165 lietadiel (prvý krát mala v počte strojov prevaha armáda) a ako bolo dobrým zvykom svoj diel opäť dostali najmä hliadkové stanoviská, na ktorých boli poškodené tri torpédoborce (Roper, O’Neill a Stormes), mínolovka a podporná výsadková loď. Straty na životoch boli našťastie nízke. Toľko šťastie nemal torpédoborec Bates, ktorý zasiahli hneď dve lietadlá a s 21 mŕtvymi sa loď o jeden deň neskôr potopila. 27. mája sa kamikadze nadýchli k poslednému väčšiemu úderu a zahájili Kikusui 8. Posledný krát sa im podarilo zabezpečiť viac ako 100 samovražedných lietadiel (konkrétne 110). Buď zlepšením americkej obrany, alebo poklesom schopností japonských pilotov, resp. kombináciou oboch týchto faktorov sa kamikadze nepodarilo dosiahnúť výraznejšieho úspechu. Po dvoch zásahoch bombardérov Frances sa pod hladinu porúčal torpédoborec Dexler na stanovisku č. 15 (158 mŕtvych a 51 zranených). Na stanovisku č. 16 bol ťažko poškodený torpédoborec Shubrick (32 mŕtvych a 28 zranených). Potom Japoncov konečne napadlo zaútočiť aj na dopravné lode, ktorých potápaním alebo poškodzovaním by každopadne uškodili americkým jednotkám na ostrove viacej ako neustálym mrzačením torpédoborcov a ich posádok. Príliš sa však nevyznamenali a väčšie škody spôsobili len jednej z nich. Následne dva údery Kikusui 9 a 10 boli už len odtieňom svojich predchodcov a nezúčastnilo sa ich dohromady ani 100 lietadiel. Za obeť im padli dva ďalšie torpédoborce (aké príznačné) William B. Portet a Twiggs (zatiaľ čo prvý sa potopil bez strát na životoch na druhom po výbuch muničného skladiska zahynulo 152 mužov). Poslednou poškodenou loďou okinawského ťaženia sa stala transportná výsadková loď poškodená v ranných hodinách 22. júna. V ten deň bola Okiwana po 82 dňoch ťažkých bojov prehlásená za dobytú.

Obrázek
piloti kamikadze prijímajú posledné rozkazy pred štartom

Obrázek
horiaca lietadlová loď Bunker Hill

Obrázek
mapa jednotlivých hliadkových stanovísk pri Okinawe

Posledná bitka, ku ktorej nedošlo

Po dobytí Okinawy mali prísť na rad samotné materské ostrovy. Japonci na ich obranu prichystali niekoľko tisíc samovražedných lietadiel a člnov. Inváznym silám mali postaviť okrem pravidelných jednotiek aj milióny civilistov. K tomu však už nedošlo. 6. augusta zničila atómová bomba mesto Hirošima a 9. augusta bolo so zemou zrovnané aj Nagasaki. V ten istý deň vyhlásil Japonsku vojnu aj ZSSR a zmietol jej Kuantangskú armádu v Mandžusku. Cisár nariadil zastaviť vojenské operácie a Japonsko kapitulovalo. Druhá svetová vojna skončila. Krátko pred týmto záverečným aktom sa viceadmirál Ukagi rozhodol, že zomrie ako muži, ktorých viedol a sám nasadol do samovražedného lietadla. Spolu s ním aj posádky ďalších desiatich lietadiel (napriek tomu, že už vedeli o konci vojny). Až na štyri lietadlá, ktoré sa pre problémy s motormi vrátili, všetci ostatní boli zostrelení americkými stíhačkami. Duchovný otec Špeciálneho útočného zboru viceadmirál Óniši spáchal 15. augusta seppuku. Odmietol účasť sekundanta a zomieral plných 17 hodín. Vo svojej záveti napísal: „...svojou smrťou sa ospravedlňujem hrdinským duchom mojích bývalých podriadených a ich olúpeným rodinám...“ Vo výsledkoch, ktoré samovražední piloti dosiahli sa droje líšia. Približne 40 lodí bolo útokmi priamo potopené, niekoľko ďalších utrpelo neopraviteľné škody, 368 bolo poškodených a útoky priniesli smrť takmer 5000 námorníkom. Napriek nespornej odvahe sa kamikadze znovu Japonsko zachrániť nepodarilo.

Obrázek
japonská delegácia podpisuje kapituláciu na palube bitevnej lode Missouri, 2. septembra 1945

Zdroje:
Kamikaze- David Brown
Boj o Filipíny – Miloš Hubáček
Válka končí v Pacifiku I – Miloš Hubáček
Válka končí v Pacifiku II – Miloš Hubáček
www.palba.cz
www.navweaps.com
www.en.wikipedia.org
www.history.navy.mil
www.maritimequest.com
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Příspěvek od Stuka »

Dobrý článek. Také Němci ke konci války využili samovražedné piloty. Asi 70 pilotů bylo vycvičeno v jednotce zv.Leonidas Squadron a od 17. dubna do 20.dubna 1945 /počas bitvy o Berlín/ pětatřicet pilotů Leonidas Squadron zemřelo v sebevražedném letu na mosty přes řeku Odru, avšak s minimálním úspěchem. Myšlence sebeobětování nebylo německé velení příliš nakloněno, bylo cizí německé tradici, spíš směřovali k bezpilotním letům.
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
whitedog
četař
četař
Příspěvky: 78
Registrován: 28/4/2010, 21:32

Příspěvek od whitedog »

Vzhľadom na vyššiu odolnosť brit.LL sparafrázujem popisok k obrazu vyššie:

Poškriabaná britská lietadlová loď Formidable
:lol:
Ani ten najlepší Spitfire nemôže byť na dvoch miestach súčasne...
Uživatelský avatar
Destroyman
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 1288
Registrován: 25/6/2008, 08:35
Kontaktovat uživatele:

Příspěvek od Destroyman »

Koukám, že sis s tím dal asi hromadu práce, že? Taky jsem na tomhle tématu kdysivá dělal, tož možná by tě mohlo zajímat, jak konkrétně vlastně fenomén kamikaze vznikl.
Všechno má v podstatě na svědomí kapitán Etadžiró Čó (někdy též Džó), který v Bitvě ve Filipínském moři velel letadlovce Čioda. Čó byl kdysi císařův námořní pobočník a tím pádem měl konexe poněkud výš než bylo na obyčejného kapitána normální. Čó o svém nápadu sebevražedných útoků poreferoval u Ónišiho a spolu zašli za tzv. „námořním“ princem Takamacuem. Vysvětlit mu myšlenku sebevražedných útoků bylo celkem snadné, protože sám Takamacu se podobnými ptákovinami již delší dobu zabýval. S jejich prosazením dosud ale nebyl moc úspěšný (vlastně vůbec), patrně proto, že z titulu svého urozeného původu už od začátku války vytrvale vymýšlel jednu hovadinu za druhou a neméně vytrvale jimi zásoboval příslušné štáby. Teď to však byla jiná. Nápad Ónišiho a Čóa se dal chápat jako iniciativa zdola a takto to Takamacu 22. června 1944 vysvětlil samotnému Hirohitovi. Přestože proti myšlence kamikaze byl premiér Tódžó i císařův starej kámoš strážce tajné pečeti markýz Kidó, Hirohito s vytvořením sebevražedných sborů nakonec souhlasil. Ovšem jen v Čóově podobě, tedy s malými jednotkami nasazenými jen v případě, že to jinak nejde. Tódžó ještě dělal problémy, ale ne moc dlouho, protože 18. července byl v důsledku ztráty Saipanu donucen odstoupit ze všech funkcí. A protože Tódžóa kdysi doporučil do premiérského křesla právě Kidó, byl i jeho vliv momentálně jaksi slabší – přestože sám měl ve svržení Tódžóa paradoxně prsty.
Organizační záležitosti dostal na starost Óniši, který opustil Čóův koncept a dal jednotkám kamikaze masový charakter.
さようなら。
sahidko
štábní praporčík
štábní praporčík
Příspěvky: 585
Registrován: 26/7/2010, 20:07

Příspěvek od sahidko »

No písanie až taký problém nebol, aj keď to samozrejme nebola záležitosť jedného dňa. Najviac času som strávil nad uploadovaním obrázkov a ich linkovaním do textu tým Palbáckym spôsobom. :)

Hej o Džóovi som čosi čítal, ale nakoniec som sa rozhodol, že spomeniem len Ónišiho. Samotný Džó sa realizácie svojej myšlienky nedočkal, keďže myslím, že šiel ku dnu aj so svojou loďou počas Bitky v zálive Leyte.
vodouch
nadporučík
nadporučík
Příspěvky: 936
Registrován: 15/1/2008, 23:15
Bydliště: Praha

Příspěvek od vodouch »

Ve svém malinkatém miniarchivečku jsem našel tyto informace. Zdroje nemohu uvést, protože jsem si je při zakládání archivečku (blbec) nezaznamenal.

Piloti kamikaze byli zpočátku dobrovolníci, později byli ke vstupu do těchto jednotek vybízeni; neexistuje záznam o tom, že by byli ke vstupu nuceni nebo že by byli při odmítnutí perzekuováni. Z uchazečů byli vybíráni piloti, kteří byli svobodní a nebyli prvorození synové.
Po rozhodnutí stát se pilotem kamikaze vlastně začalo čekání na smrt, umocněné smrtí přátel; bylo psychicky dost mučivé, vyvolávalo psychické změny-dokonce myšlenky, zda rozhodnutí stát se sebevrahem nebylo pochybení. V jednotkách poklesla kázeň-služební i výstrojní. Piloti kamikaze aspoň oficiálně předstírali dobrovolné nadšení.

Skupiny pomalejších letadel (bombardovací apod.) mohly mít údajně doprovod stíhaček, který měl rozptýlit stíhací obranu cíle. Pokud piloti kamikaze nenašli cíl, mohli se vrátit a zaútočit jindy; nedělali to, z nouze útočili na jakýkoli cíl, protože by po návratu museli snášet pohrdání ostatních.

Stroje pilotů kamikaze měly palivo jen na cestu k cíli a na nezbytné manévrování (proč ne, nepočítalo se s tím, že se vrátí)
V náložích byly kromě nárazových i časové zapalovače (to je trochu divné-pokud kamikaze z nějakého důvodu zpozdil nálet, letadlo mohlo explodovat zbytečně)
Na krytech kabin byly roznětky, které iniciovaly nálož při pokusu o otevření krytu (mělo by to smysl, kdyby kamikaze přistál u nepřítele; tomu odporovala celková výchova japonského vojáka-zakončením boje je jen vítězství nebo smrt, zajetí je nepřípustné)
Obrázek
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Příspěvek od Stuka »

Na stránce
Web Page Name
autor hovoří, že byl v muzeu v Tokiu, kde si přečetl pár dopisů kamikadze /kamikaze/ z WW2 před odletem, kde se odráží různé pocity od vlastenectví,lásky k rodině přes strach, obavy a hořkost. Také porovnává obraz kamikadze poňatý v Americe a v Japonsku. V Americe vnímali kamikadze po náletu - jako sebevražedné anonymní fanatické dokonce donucené. V Japonsku je viděli před odletem - šťastné, mávající, pokládající svůj život za vlast.
Obrázek
Ceremoniál před odletem.
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Destroyman
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 1288
Registrován: 25/6/2008, 08:35
Kontaktovat uživatele:

Příspěvek od Destroyman »

Vodouch: Jo, tyhle a podobný věci se kdysi tradovaly, ale později je vyvrátili nebo zpochybnili očití svědkové či přímí účastníci, a to z obou stran. Například:
vodouch píše:Z uchazečů byli vybíráni piloti, kteří byli svobodní a nebyli prvorození synové.
Taky vždycky ne. Například v článku zmiňovaný Jukio Seki byl čerstvý novomanžel.
vodouch píše:Stroje pilotů kamikaze měly palivo jen na cestu k cíli a na nezbytné manévrování (proč ne, nepočítalo se s tím, že se vrátí)
To je právě mýtus. I když i ten má reálný základ. Na poslední cestu dostala palivo jen tam akorát bitevní loď Jamato. Což byla koneckonců taky mise kamikaze. Letadla naopak dostávala nádrže plné co to šlo – on když se hořící benzín rozlil po palubě, tak dokázal nadělat pěknou paseku; a možná větší než bomba.
vodouch píše:Na krytech kabin byly roznětky, které iniciovaly nálož při pokusu o otevření krytu (mělo by to smysl, kdyby kamikaze přistál u nepřítele; tomu odporovala celková výchova japonského vojáka-zakončením boje je jen vítězství nebo smrt, zajetí je nepřípustné)
O tom slyším prvně. Naopak – i Hubáček zmiňuje případ, že u Okinawy byl zajat sestřelený kamikaze, který vyskočil padákem (!!!). A pro zajímavost – tady je video, kde jakýsi Japonec radši než zajetí volí sebevraždu ručním granátem: http://www.youtube.com/watch?v=8W6FwoXl624
さようなら。
Uživatelský avatar
Nalivaj
desátník
desátník
Příspěvky: 55
Registrován: 11/8/2009, 17:34
Bydliště: Praha

Příspěvek od Nalivaj »

Hromadná sebevražda japonských vojáků ručními granáty je použita například ve filmu Dopisy z Iwo Jimy. Zajímalo by mně zda je taková sebevražda historicky dokázaná.
[Patton George Smith]
Cílem války není padnout za svou vlast, ale donutit ty parchanty na druhý straně, aby padli za svou...
Uživatelský avatar
Pátrač
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 7850
Registrován: 14/8/2008, 06:44
Bydliště: Prostějov

Příspěvek od Pátrač »

Mám obavu, že to dokázáno je.

Jinak ty roznětky na kabině považuji za naprostou blbost. A co když mu nenaskočil motor - to ho nechali bouchnout na letišti?
ObrázekObrázek

Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:

JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
Vladimír
nadpraporčík
nadpraporčík
Příspěvky: 486
Registrován: 9/7/2010, 10:34

Příspěvek od Vladimír »

Pátrač píše:Mám obavu, že to dokázáno je.

Jinak ty roznětky na kabině považuji za naprostou blbost. A co když mu nenaskočil motor - to ho nechali bouchnout na letišti?
Sice to vypadá jako dost za vlasy přitažené, ale byl by takový problém to udělat tak, aby je bylo možno při obsluze zvenku zajistit?
Uživatelský avatar
Scrat
podporučík
podporučík
Příspěvky: 683
Registrován: 1/8/2009, 12:06

Příspěvek od Scrat »

Destroyman píše:Na poslední cestu dostala palivo jen tam akorát bitevní loď Jamato. Což byla koneckonců taky mise kamikaze.
A i to jen proto že víc mazutu už na základně prostě nebylo. Podle účastníků byly palivové nádrže v Tokujamě vyprázdněny až do dna pomocí kbelíků. Jinak by do akce vyrazilo mnohem víc lodí.
Destroyman píše:Letadla naopak dostávala nádrže plné co to šlo – on když se hořící benzín rozlil po palubě, tak dokázal nadělat pěknou paseku; a možná větší než bomba.
A co teprve když se ten hořící benzín dostal do podpalubí, to byl teprve svinčík.


Mimochodem, kromě roznětek na kabině považuji za nesmysl i ty časové detonátory. Tedy pokud autor nemyslel klasické kontaktní roznětky se zpožďovačem. Ale podle instrukcí se měli piloti kamikaze vrátit pokud nenašli důstojný cíl. A jaký by to mělo smysl kdyby na zpáteční cestě bouchli ve vzduchu místo toho aby se další den pokusili zaútočit znovu.
Naopak roznětka se zpožděným odpalem smysl má. Nálož exploduje o zlomek vteřiny později, až po tom co pronikne do podpalubí.

Scrat
All great things are simple, and many can be expressed in single words: freedom, justice, honor, duty, mercy, hope.
Winston Leonard Spencer-Churchill
Uživatelský avatar
Zdeněk
rotmistr
rotmistr
Příspěvky: 117
Registrován: 21/1/2009, 08:20
Bydliště: Vysoké Mýto

Příspěvek od Zdeněk »

V jednom televizním dokumentu byly rozhovory s piloty kamikadze, kteří nakonec nebyli nasazeni. Mimo jiné mluvili i o náboru. Jeden popisoval, jak se před skupinu letců postavil důstojník, měl nějaký proslov (vlastnenectví, čest a podobné evergreeny) a vyzval piloty "ať odstoupí ten, kdo to nechce udělat". Vypravěč říkal, že nechtěl vlastně nikdo, ale odmítnout prý nemohli, protože by se styděli.
Zajímavé byly také názory přeživších v době natáčení (70. - 80. léta). Někteří v té době fenomén kamikadze považovali za zrůdnost, pár jich ale řeklo "stydím, se že žiju, když ostatní mohli zemřít". Jako všude, i v tomhle prostředí prostě platí co člověk, to originál.
Obrázek
Julia Agrippa
svobodník
svobodník
Příspěvky: 38
Registrován: 29/11/2015, 09:12

Re: Kamikadze - znovuzrodenie božského vetra

Příspěvek od Julia Agrippa »

Připojuji se k pochvale, pěkné, hutné, čtivé. Nedávno jsem našla 2 zajímavé obrázky, doplňující spektrum zasažených lodí.

Obrázek
Posádka lehkého křižníku USA Birmingham po zásahu pilota kamikaze. Při útoku na Okinavě zahynulo na lodi 51 námořníků a 81 bylo raněno. (Waralbum.ru)

Obrázek
Letadlová loď USA Bunker-Hill hoří po zásahu kamikaze. Pohled z letové paluby. Okinava, 11. 5. 1945. (Wikipedia)

Obrázek
Památník hrdinům pilotům kamikaze ve svatyni Jasukuni v Tokiu. (Wikipedia)

Jen na okraj mohu doplnit, že sám termín kamikaze kupodivu nevznikl v Japonsku, ale zevšeobecněl díky japonským emigrantům, bojujícím v řadách armády USA. Sami Japonci používali nejčastěji termín Speciální útočné oddíly.

Jako v každé válce či bitvě se značně liší hlášení obou stran o způsobených škodách. Podle hlášení japonských vojáků bylo potopeno 81 lodí nepřítele a 195 poškozeno. USA přiznávají 37 potopených lodí, ovšem poškozených bylo 288.

Piloti kamikaze byli v Japonsku uctíváni jako středověcí samurajové a jejich rodiny se rázem stávaly nejváženějšími ve městě a společnosti.

A konečně, otec kamikaze Takidžiro Óniši se den po kapitulaci rozhodl spáchat rituální sebevraždu (sepukku). Zvolil si nejtěžší způsob sebevraždy tím, že odmítl pomoc sekundanta, který by ranou meče ukončil jeho trápění. Oniši umíral v agónii, která podle různých pramenů trvala mezi 12 a 17 hodinami. Zemřel 16. srpna 1945. Před smrtí napsal dopis, ve kterém se omluvil všem pilotům, které poslal na smrt. Paradoxní je, že Óniši patřil k důstojníkům, kteří nesouhlasili s přepadením Pearl Harboru a vstupem Japonska do války s mnohem silnějšími USA.
Uživatelský avatar
Hans S.
5. Plukovník
5. Plukovník
Příspěvky: 3767
Registrován: 22/2/2007, 04:34
Bydliště: Gartenzaun
Kontaktovat uživatele:

Re:

Příspěvek od Hans S. »

Stuka píše:Dobrý článek. Také Němci ke konci války využili samovražedné piloty. Asi 70 pilotů bylo vycvičeno v jednotce zv.Leonidas Squadron a od 17. dubna do 20.dubna 1945 /počas bitvy o Berlín/ pětatřicet pilotů Leonidas Squadron zemřelo v sebevražedném letu na mosty přes řeku Odru, avšak s minimálním úspěchem. Myšlence sebeobětování nebylo německé velení příliš nakloněno, bylo cizí německé tradici, spíš směřovali k bezpilotním letům.
Luftwaffe nikdy neměla (ani neplánovala) v pravém slova smyslu sebevražednou jednotku. V případě 5./KG 200 se jednalo o jednotku, kde se plánovalo využít navedení pilotem na cíl a následně měl přijít výskok na padáku (k útoku měly být použity pilotovatelné Fi 103 (V1). Jednotka nezískala významnější podporu ani od Göringa, ani od Baumbacha, od počátku bylo více než jasné, že se jedná o slepou uličku jak z humanitních, tak i z technických důvodů. Mosty přes Odru bombardovala celá Luftwaffe dislokovaná v dané oblasti, proto je velmi diskutabilní, co zničili skutečně členové "plánované" 5./KG 200 a co jejich kolegové ze stejné, nebo i jiných eskader. Ti piloti, kteří padli, nezemřeli (alespoň ne většina) nějakými "hurá sebevražednými útoky" proti mostům, ale prostě vinou flaku a VVS. V danou dobu pilotovali běžné stíhací bombardéry Luftwaffe (hlavně Fw 190).

Nejblíže sebevražednému pojetí bylo tzv. Sonderkommando Elbe, které mělo útočit nárazem do letounu nepřítele a následně se pilot měl pokusit vyskočit na padáku. Tato jednotka skutečně nasazena několikrát byla a dosáhla i jistých úspěchů, ztráty ovšem byly nepřijatelně vysoké, a proto byly akce záhy ukončeny (a prostředky přesunuty k běžným stíhačům). Zde je nutno podotknout, že pilot stíhačky měl poměrně dobrou šanci srážku s bombardérem přežít. Zvláště v Fw 190, kde jej chránil mohutný a těžký motor, silně skloněné pancéřové sklo a kde byl navíc kokpit vybaven velmi dobře fungující pyropatronou pro nouzové odhození překrytu. Nicméně Sonderkommando Elbe létalo v Bf 109 (pokud si pamatuji)...a tam už to bylo slabší.
Odpovědět

Zpět na „Námořní válka v Pacifiku“