Nemci jej hovorili panzerfaust,ale oficiálny názov bol faustpatrone.
Prvý model Faustpatrone 30 bol zavedený do výzbroje v roku 1942.
Bola to velmi jednoduchá zbraň pozostávajúca z 36 centimetrov dlhej ocelovej trubky, do ktorej bol na jednom konci vsadený kumulatívny granát a vstrede potom nálož, ktorá po privedení k výbuchu granát vymrštila.
Druhým koncom tryskali von plyny, ktoré kompenzovali spätný ráz, takže zbraň fungovala obdobne ako bezzáklzový kanón.
U rannej verzie mali tieto reaktívne plyny obrovskú energiu a strelec musel zbraň pri odpálení držať čo najďalej od tela(prakticky natiahnutou rukou), čo sťažovalo mierenie a taktiež vojaci za ním si museli dať pozor, aby ich unikajúce plyny nezasiahli.
Neskoršie modely mali trubku dlhšiu a širšiu, takže vojak mal pri strelbe zbraň prakticky pod pazuchou a mohol tak presnejšie mieriť.
Pri hmotnosti len 5kg dokázala kumulatívna bojová hlavica prepáliť pancier o sile 140mm pri sklone 30°, čo stačilo na vyradenie tanku T-34 alebo KV-1 z boja.
Vlastný granát bol vybavený stabilizačnými krídelkami, ktoré boli v "pochodovej" polohe sklopené a napriamili sa silou pružín až po opustení odpalovacej trubice.
Najväčším nedostatkom novej zbrane bol krátky účinný dostrel, ktorý činil u Faustpatrone 30 iba 30 metrov.
Prvé pancierovky mali preto obmedzené možnosti taktického využitia.
Napriek tomu sa však základný princíp osvedčil a sluboval širšie možnosti do budúcnosti.
V roku 1943 vyvinuli Nemci zdokonalenú verziu tejto zbrane, ktorá mala väčší dostrel až 60 metrov.Odtial označenie Faustpatrone 60. V roku 44 ju vystriedala Faustpatrone 100, ktorá už mohla ohroziť nepriatelský tank na vzdialenosť 100 metrov. Na túto vzdialenosť mal už pešiak vyzbrojený touto zbraňou aj viac času zamieriť a dôležitý je aj pozitívny psychologický efekt, kedže nebol vystavený až takému stresu z besprostrednej blízkosti tanku ako napr. u modelu 30 kedy musel čakať s odpálením až kým sa nepriblížil nepriateľ až na vzdialenosť 30 metrov.
V priebehu posledného roku vojny boli "pancierové päste" vyrábané vo velkom, aby nimi mohli byť vyzbrojené špeciálne pešie jednotky určené na ničenie tankov a aj príslušníci Volkssturmu.
Nemecký pešiak mal konečne zbraň , s ktorou mohol ohroziť tanky protivníka na úctyhodnú vzdialenosť a zbraň minimálne náročnú na výrobné náklady a technológie.
