ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Moderátoři: Pátrač, Tkuh

Odpovědět
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Stuka »

ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU
Obrázek
I.časť
Bohatí Židia sa v 19.storočí v Európe včleňujú do vyšších spoločenských vrstiev. Spoločenský vplyv starej aristokracie slabne. Na ich miesto sa predierajú Židia, ktorí práve prežívajú kľudné obdobie, vhodné pre zrovnoprávnenie, sú pomerne vzdelaní, nadmieru podnikaví, bohatnú, stávajú sa novým centrom spoločenského diania a postupne sa zaraďujú do prevládajúcej buržoáznej triedy.

Prejdime do Viedne, ktorá sa ako jedno z najbohatších európskych miest, stáva domovom zámožných židovských rodín. Po roku 1848 je zabezpečená Židom občianska rovnoprávnosť. Do tej doby vo Viedni žilo asi len 200 židovských registrovaných rodín. Potom sa do Viedne sťahujú tisíce Židov. Stará garda vtedajších aristokratických celebrít pomaly odchádza a prichádza nová - finančníci, podnikatelia. Nastáva honba za peniazmi. Mení sa politické pozadie, spoločenské zvyklosti a hodnoty, k slovu sa hlási rovnosť pre všetkých, ekonomika kolíše. Podnikaví Židia sa chopia príležitosti. Mnohí z nich majú už zavedený podnik niekde inde alebo sa sľubne rozbieha. Chcú ale aj niečo znamenať, chcú byť platným členom najvyššej spoločnosti. Tá cudzinca spočiatku odmieta alebo hľadí nedôverčivo. Do mnohých salónov má prístup zakázaný. Nestačí, že je bohatý. Jeho pôvod je neznámy alebo pochybný. Vtedajšia najvyššia spoločnosť kladie práve na pôvod silný dôraz. Ale rovnako aj na zachovanie cti rodiny a starých tradícií, náboženských zvyklostí a určitého kódexu cti aj v oblasti podnikania alebo zveľaďovania či míňania majetku. Žid týmto nie je viazaný. Nie je zaťažený predurčeným spoločenským postavením a jeho kódexom cti, nie je zviazaný etiketou. Často sa špecializuje v obchodných činnostiach, ktoré sa kedysi pokladali za podradné a opovrženia hodné. Napr. úžera a následná exekúcia majetku neplatičov umožní získať základný kapitál, ktorý Žid zvýši špecializovaním sa v obchode s cennými papiermi a špekuláciami na burze.

Chopí sa každej príležitosti ako zbohatnúť. Chýba už len prienik do najvyššej spoločnosti. Dobré, honosné meno a česť zíva často prázdnym vreckom, požičiava si teda peniaze od Žida alebo prijme od neho podporu nejakého podujatia, výstavy atď. Na oplátku mu vybaví pozvanie do salónu vplyvnej bohatej šľachtickej rodiny. A to je sľubný začiatok. Žida začne spoločnosť prijímať a pozývať do svojich salónov najprv ako trpeného outsidera, ktorého po čase už ale nemožno ignorovať. Prevládajúca buržoázna trieda s ním obchoduje a napokon ho prijíma medzi seba ako rovnocenného obchodného partnera. Žid bohatne ďalej a často krát sa stáva najbohatším vo svojej oblasti podnikania. Aj z dôvodu, že riadenie svojich podnikov neodovzdáva do rúk najstaršiemu synovi (ako bolo zvykom), ale rozdeľuje podľa schopností všetkým svojím potomkom. Zároveň niektorí z nich študujú a následne pracujú v inej oblasti (tiež podľa svojich schopností) - ako právnik, inžinier, lekár a pod. Žid ich rozošle po celom svete a má teda rodinu a príbuzných všade. Aj to mu poskytuje výhodu a nie nezanedbateľnú. Ak cestuje, nemusí prespávať v hoteloch (jedine vo svojich) ani mať iné výdavky. Všade ide ku svojim a tí ho živia. Taktiež sa vždy má kam uchýliť do bezpečia.

Odtiaľ je už len krôčik k tomu, že Habsburgovci ochotne súhlasia, aby Židia financovali stavbu železníc a tovární. Povoľujú im vystavať honosné paláce najmä v novej luxusnej štvrti na Ringstrasse. Niektorým sú dokonca udelené šľachtické tituly. Menia sa zavedené sociálne poriadky. Nie je neobvyklé uzavretie manželstva medzi bohatými Židmi a bohatými katolíkmi. Židia začínajú sami vytvárať a pretvárať najvyššiu vrstvu spoločnosti, majú vplyv na dianie v spoločnosti, v politike, v obchodovaní atď. sú otvorení všetkému novému, podporujú kultúru, umenie a stávajú sa celebritami tej doby. (Prvá svetová vojna a neutešený stav po jej skončení im dopomôže k ďalšiemu majetku. Taktiež aj na celosvetovej ekonomickej kríze v roku 1929 dokážu zbohatnúť.)

Do Viedne sa ale sťahuje aj skupina ortodoxných Židov. Ide najmä o východoeurópskych Židov (Ostjuden), ktorí sú bití pri každej príležitosti a ktorí do Viedne utekajú, nie z dôvodu, že sa chcú včleniť do spoločnosti, ale pretože im nič iné neostalo. Musia utiecť, aby si zachránili holý život a teraz žijú vo Viedni, podľa svojich starých zvyklostí a sú mnohým tŕňom v oku (aj vlastným bohatým). Neveria nikomu a nechcú sa asimilovať. Tušia, že skôr alebo neskôr ich zasa niekto vyženie a vybije si na nich zlosť. Tu vzniká myšlienka sionizmu, že budúcnosť Židov je iba v založení vlastného štátu. Ale aj z tejto skupiny Židov sa niektorým darí vyšvihnúť sa a zákonite sa potom asimilujú do najvyššej spoločnosti. Nie je im ale ani cudzia myšlienka na vlastný štát, pretože ostávajú tvrdými nekompromisnými ľuďmi, ktorí na vlastnej koži skúsili, že nesmú nikomu veriť a že ich židovstvo sa hocikedy môže obrátiť proti nim bez ohľadu na to, koľko peňazí majú. Ani mnohí ďalší z Ostjuden nie sú úplne chudobní. Aj v oblastiach, kde sú pogromy, Žid sa vie zaistiť. Ak robí napr. krčmára, pchá svoje zisky do diamantov a zlata. Navonok sa javí ako ošuntelý zhrbený žobrák, v skutočnosti má doma vrecúško napchaté diamantmi a zlatom. Vie dobre, prečo tak robí. Ak ho odniekiaľ vyženú, zoberie vrecúško a ide inde. Tam ľahko otvorí novú krčmu. A tak stále dokola. Naučil sa, že pri neistej budúcnosti musí mať všetko imanie pri sebe.
Obrázek
V rokoch 1860 až 1900 vzrástol počet Židov vo Viedni zo 6.000 na 147.000. Na prelome storočí bol každý desiaty Viedenčan Žid. Viedeň získala množstvo významných osobností z radov Židov, ktoré sa sem prisťahovali (ako napr. Freud, Mahler, Wittgenstein). Zámožné židovské rodiny zaplnili divadlá, opery, školy so svojimi deťmi, angažovali sa vo vede, medicíne, začali podporovať nových umelcov, intelektuálov a nové politické smery. Stávajú sa dôležitými finančnými a duchovnými mecenášmi snáď v každej oblasti. Pokiaľ chcel niekto vo Viedni preraziť a nájsť uznanie, bol závislý na novej židovskej buržoázii, čo sa mnohým ale prestávalo páčiť.

Ako rástol vplyv bohatých židovských rodín a príliv chudobných Židov, rovnako úmerne rástol aj antisemitizmus a stáva sa významným prvkom politickej scény. Paradoxom je, že židovská elita si dlho myslí, že jej sa toto netýka a nie je žiadnou výnimkou, ak mnohí z nich sympatizujú s antisemitami (následne nacistami). Antisemitizmus v starom poňatí síce už nie je v osvietenskej intelektuálskej spoločnosti Viedne (ale aj iných miest) silný, ale keď sa znova ozve v modifikovanej forme z vedľajšieho Nemecka, židovská elita si myslí, že sa týka Ostjuden. Bohatý Žid sa cíti v prvom rade ako Viedenčan a Rakúšan. Ako právoplatný a plnohodnotný člen spoločnosti nemá a nechce mať nič spoločné so zachmúreným chudobným Židom v tradičnom odeve zvierajúcom v ruke Talmud. Ak by niekto zreval, že Židov treba vyhnať a ukázal by prstom na Ostjuden, nemal by nič proti. Ak však niekto ukáže prstom aj na neho - ostáva prekvapený a dotknutý. Zabúda na to, že pre mnohých je stále outsiderom, ktorý si medzitým šikovne urval všetko pre seba a stal sa tak i terčom závisti.
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Stuka »

II.časť
Obrázek
Adele Bauer
V roku 1881 sa v privilegovanej židovskej rodine bankára Moritza Bauera, ktorý sa do Viedne prisťahoval iba krátko predtým, narodila dcéra Adele. V čase, keď Adele dosiahla plnoletosť, bola banka jej otca siedmou najväčšou v cisárstve a Bauer tiež zastával významný post prezidenta železničnej vetvy Orientbahn. Cisár dokonca ocenil Bauera Rádom Františka Jozefa. Jeho staršia dcéra Theresa sa vydala za Gustáva Blocha, ktorý pracoval ako právnik pre Orientbahn. Pre mladšiu dcéru Adele si Moritz Bauer vyhliadol Gustávovho brata Ferdinanda - významného podnikateľa v oblasti spracovania cukrovej repy - a v roku 1899 mali vo veľkej viedenskej synagóge svadbu. Mladomanželia žili striedavo vo Viedni v dome na Elisabethstrasse a na Ferdinandovom Dolnom zámku v Panenských Břežanoch za Prahou, kam chodil Ferdinand loviť.
Obrázek
Dolný zámok v Panenských Břežanoch.
V tzv. Dolnom zámku sídlil za Protektorátu ríšsky protektor K. von Neurath a po ňom R. Heydrich. Po smrti Heydricha ponechal Hitler zámok jeho rodine. Tzv. Horný zámok v tej istej obci, ktorý predtým vlastnil podnikateľ Gerstel, obýval K.H.Frank.
Obrázek
Ferdinand Bloch na love. (Po roku 1917 rodina používa priezvisko Bloch-Bauer).
Osud Adele Bloch-Bauer by nebol ničím zaujímavým, pokiaľ by sa nestretla s rakúskym maliarom Gustávom Klimtom. Klimt sa čoskoro stal významným maliarom, mal veľký úspech a bol žiadaným portrétistom viedenskej spoločnosti. Hľadal nový smer vo výtvarnom umení, stal sa ikonou viedenskej secesie a stvárňoval otvorene sexualitu a erotické námety, čo sa mnohým síce nepáčilo, ale židovské rodiny, ktoré sa chceli prostredníctvom podpory kultúry a umenia asimilovať, ho štedro podporovali. Získal bohatých židovských mecenášov a medzi nimi aj manžela Adele. Klimt namaľoval dva portréty Adele. Prvý v roku 1907 nazvaný
Portrét Adele Bloch-Bauer I a druhý v roku 1912 nazvaný Portrét Adele Bloch-Bauer II. Prvý portrét vzbudil veľký ohlas a je pokladaný za vrchol umelcovej tvorby. Klimt inšpirovaný mozaikami byzantských ikon a starovekými gréckymi a egyptskými umeleckými technikami, zasadil portrét do pozadia tvoreného zlatými lístkami. Na šatách portrétu sa objavujú symboly pripomínajúce oko egyptského boha Hora a štylizované kosoštvorce pripomínajú ženské genitálie. V roku 1918 Klimt umiera. Syfilisom oslabený organizmus najprv podlieha záchvatu mŕtvice a následne španielskej chrípke.
Obrázek
Gustáv Klimt
Obrázek
Portrét Adele Bloch-Bauer I
Obrázek
Portrét Adele Bloch-Bauer II
Adele sleduje všetky nové trendy a venuje sa podpore umeniu. S riaditeľom Belvedéru spolupracuje na vytvorenie zbierky Klimtových obrazov, aby boli prístupné verejnosti. Riaditeľ Belvedéru Franz Haberditzl si kedysi stanovil odvážny cieľ: chce premeniť Belvedér na výstavnú sieň nového rakúskeho umenia a každú pomoc víta. Oslovil mecenášov a milovníkov umenia, aby sa podieľali na premene múzea, obrazy darovali alebo predali. Podarilo sa mu napokon zhromaždiť viac než 500 diel od 250 autorov.
Obrázek
Viedenský Belvedér dal postaviť Eugen Savojský ako miesto svojho letného pobytu a mal pripomínať jeho vojnovú slávu a víťazstvo nad Turkami. Od roku 1775 bol Belvedér sídlom cisárskej obrazovej galérie a od roku 1890 tu vzniklo Umelecko-historické múzeum. Po skončení II.sv.vojny je tu Rakúska galéria.
V roku 1923 bezdetná Adele napísala závet, v ktorom odkazuje okrem iného, svoje šperky dcéram svojej sestry a tiež žiada svojho manžela, aby po jej smrti prenechal jej dva portréty a štyri krajino maľby od Klimta Belvedéru. O dva roky neskôr Adele umiera na meningitídu.

V roku 1937 ešte boli bohatí Židia v Rakúsku v kľude. Prežili nevydarený pokus nacistov o prevrat v roku 1934 a Hitlera a jeho Norimberské zákony pokladali za vec Nemecka alebo prechodný jav. V tom roku sa Adelina neter Maria Bloch-Bauer (narodená roku 1916 - dcéra Therese a Gustáva Bloch) zamilovala do Fritza Altmanna - operného speváka. Jej matka mala ale inú predstavu. Pôvod Altmannovej rodiny totiž Bloch-Bauerovcom nevoňal. Altmannovci pochádzali z chudobného Haliča, kde sa Židia stávali najčastejším terčom pogromov. Do Viedne prišli ako utečenci, boli chudobní a stále dodržiavali ortodoxné zvyky, čo sa Bloch-Bauerovcom zdalo prežité. Fritz vyrastal v židovskom viedenskom gete vo štvrti Leopoldstadt, jeho otec študoval Talmud, matka založila malý domácky obchod s ručnými textíliami, tvrdo pracovala a živila rodinu. Fritz si ale už mohol užívať, pretože jeho brat Bernhard, starší od neho o 20 rokov, sa medzitým stal významným obchodníkom. Domácku manufaktúru svojej matky premenil na medzinárodné textilné impérium a mal továrne po celom svete. V roku 1937 bol najväčším rakúskym výrobcom pletených textílií. Mal židovskú manželku a býval s ňou aj s deťmi v elegantnej vile. Na opačnom konci mesta bývala jeho katolícka milenka s ďalšími jeho deťmi. Sám Fritz bol zamilovaný do vydatej dámy, ale tomuto nevhodnému vzťahu Bernhard urobil koniec, keď navrhol Bloch-Bauerovcom, aby Fritz a Maria uzavreli manželstvo. Tí napokon súhlasili a Maria sa koncom roka 1937 stáva pani Altmannovou.
Obrázek
Maria Bloch-Bauer
Obrázek
Mladomanželia Maria a Fritz Altmannovci
Obraz Portrét Adele Bloch-Bauer I neskôr známy pod názvom Dáma v zlatom, spolu s ďalšími obrazmi, stále visí u Ferdinanda (manžela Adele) v jeho viedenskom dome. Ferdinand zatiaľ iba jeden z nich (zobrazenie Zámku Kammer) v súlade s poslednou vôľou svojej manželky daroval roku 1936 Belvedéru.

12.marca 1938 bolo Rakúsko pripojené k Tretej ríši. Ľudia boli nadšení, ale bohatí Židia spozorneli. Bernhard Altmann pre istotu hneď odchádza cez maďarské hranice až do Liverpoolu. Fritza Altmanna po čase odváža gestapo k výsluchu a uväzní ho, dokiaľ Bernhard údajne nevydá prístup k svojim zahraničným účtom. Maria Altmann môže odísť z Rakúska bez problémov, ale nechce opustiť manžela. 20.mája sa platnosť Norimberských zákonov začala vzťahovať aj na Rakúsko. Fritz bol odvezený do tábora Dachau, kde boli zástupy chudobných Viedenčanov ale aj rukojemníkov z bohatých rodín, medzi ktorých patril aj Fritz. Bernhard sa stretol s nacistami v Paríži, aby sa dohodli na podmienkach, za ktorých Fritza prepustia. V júli gestapo Fritza prepustilo a Bernhard jemu a Marii vybavil odchod z Rakúska lietadlom cez Nemecko, vlakom do Amsterdamu a lietadlom do Liverpoolu. Bernhard zariadil odchod do zahraničia aj svojej manželke, milenke, svojim deťom, ďalším príbuzným, známym a aj niektorým zamestnancom svojej továrne.
Obrázek
Hitler vo Viedni
Tí, bohatí Židia, ktorí zareagovali včas a zaznamenali hrozby týkajúce sa ich majetku a aj ich samotných, vytlčú z danej situácie všetko, čo sa dá. Predávajú svoj majetok (respektíve jeho významný podiel) nacistom, prevádzajú financie do zahraničia na účty, ktoré tam už majú dlhodobo založené a emigrujú. Prípadne emigrujú hneď a vybavenie obchodných transakcií ponechávajú na jedného zatiaľ ostávajúceho člena rodiny, ktorý s nacistami jedná. Prípadne s nacistami jedná sám ale v zahraničí - čiže v bezpečí. Tí, bohatí Židia, ktorí včas nezareagovali, alebo sa im ponuka nacistov zdala malá a zaváhali, nedostanú nič. Ich majetok je nacistami skonfiškovaný, ale stále im ešte ostávajú zahraničné účty, zlato, diamanty atď. Prostredníctvom známostí a úplatkov opúšťajú krajinu. Drvivá časť bohatých Židov opustila Rakúsko pred Krištáľovou nocou v novembri roku 1938.

Ďalšie udalosti sa týkali prevažne chudobnejších a chudobných Židov, ktorí si zlizli to najhoršie a iba v krátkosti si o nich niečo povieme. Mnohí sa stihli ako utečenci pred deportáciou dostať z Európy alebo do krajín Európy, o ktorých si mysleli, že tam budú v bezpečí. Židia, ktorí ešte disponovali nejakým zlatom a diamantmi sa mohli v niektorých prípadoch z deportácie do koncentračných táborov vykúpiť alebo nastali iné prípady, kedy došlo k ich záchrane. Väčšine sa to však nepodarilo. A bohužiaľ, čakalo ich veľké utrpenie, poníženie a smrť.
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Stuka »

III.časť


Vráťme sa ale k nášmu príbehu.
Ferdinand Bloch- Bauer 15.marca 1938 odchádza do Čiech na svoj zámok, ale už na jeseň sa presúva cez Paríž do Zürichu. Pod zámienkou, že došlo k daňovým únikom, orgány Nemeckej ríše zabavujú jeho byt, cukrovar a osobný majetok.

Začiatkom roka 1939 sa v jeho dome na Elisabethstrasse zišla skupina rakúskych kurátorov, aby rozobrala umelecké zbierky, ktoré patrili Ferdinandovi a Adele. Triedili a posudzovali, čo pôjde do nemeckých múzeí, čo samotnému Hitlerovi alebo Göringovi a čo pripadne Rakúskej galérii. O Klimta nebol záujem a ani jeho meno nefigurovalo na zozname umelcov, ktorých diela nesmú opustiť krajinu. Riaditeľ Belvedéru Haberditzl, ktorý sa nadchýnal moderným umením, už bol z funkcie odvolaný a nahradil ho jeho zástupca Bruno Grimschitz, ktorý podporoval Hitlerov umelecký vkus - tj. odpor k modernému umeniu a odpor k portrétom dekadentných židovských žien. Klimtove obrazy - medzi nimi i Dáma v zlatom - ostávajú teda naďalej nepovšimnuté v dome na Elisabethstrasse.

Klimt za svojho života bol nielen známym maliarom ale aj milovníkom žien a mal mileniek a detí neúrekom. To sa hodilo v časoch preukazovania rasovej čistoty, kedy sa viacerí oprávnene alebo účelovo hlásili k tomu, že sú údajne jeho deťmi. Medzi nich patril aj Gustáv Ucický, ktorý sa prehlásil za Klimtovho nemanželského syna a stal sa významným nacistickým filmovým režisérom . Mal dostatok peňazí, aby pátral po obrazoch svojho otca a kupoval ich. Mal záujem aj o obraz Zámku Kammer, ktorý visel v Belvedéru. Obrátil sa teda na advokáta Ericha Führera, ktorý bol správcom umeleckej zbierky Bloch-Bauerovcov, aby mu obraz zaobstaral. Führer v roku 1941 obraz získal kúpou a zároveň na výmenu ponúkol obraz Dámy v zlatom (a ešte jedného obrazu Jabloň - tiež zo zbierky Bloch-Bauerovcov). Od zimy roku 1941 teda obraz Dámy v zlatom nachádzame vystavený v Belvedéru pod anonymným názvom Portrét ženy a od roku 1942 sa ujal názov Dáma v zlatom. Pre Rakúšanov sa obraz stáva zbožňovanou ikonou, Monou Lisou Rakúska a symbolom Mozartovej a Straussovej vlasti.
Obrázek
Obraz Zámok Kammer
Obrázek
Obraz Jabloň
V tom istom roku v lete Führer predal Belvedéru za 5.000 ríšskych mariek ďalší Klimtov obraz zo zbierky Bloch-Bauerovcov. Išlo o obraz s názvom Brezy. Vo februári 1943 nacistické úrady zorganizovali pompéznu výstavu v rámci ktorej boli vystavené aj Klimtove diela. Pozornosť najviac pútala Dáma v zlatom ako ikona Rakúska. Mesiac po skončení výstavy riaditeľ Belvedéru kupuje od Führera druhý Klimtov portrét Adele za 7.500 ríšskych mariek (taktiež zo zbierky Bloch-Bauerovcov).Obraz Domy pri Atersee si Führer necháva zatiaľ u seba.
Obrázek
Obraz Brezy
Obrázek
Obraz Domy pri Atersee
Keď Spojenci začali s bombardovaním, všetky cenné obrazy boli postupne ukrývané v kláštoroch, zámkoch, hradoch a mnohé z nich boli cez vojnu zničené. Adelin zlatý portrét prežil vojnu v bezpečí , v kláštore v Gamingu, Dolné Rakúsko a vrátil sa do Belvedéru, spolu s ďalšími obrazmi, ktoré sa podarilo zo zbierky zachrániť.

Ferdinand Bloch-Bauer prežil vojnu v Zürichu, píše závet, v ktorom sa nezmieňuje konkrétne o obrazoch, ale odkazuje svoju pozostalosť synovcovi Robertovi a neteriam Marii a Louise. V októbri 1945 ako 81-ročný zomiera.

O Marii Altmann sme si už niečo povedali, ešte musím spomenúť v krátkosti osud jej sestry Louise.

Louise, vydatá za baróna Viktora Gutmanna, chorvatského šľachtica a priemyselníka, ostala s deťmi Nelly a Franzom v priebehu vojny v Juhoslávii. Barón si myslel, že tu bude v bezpečí pred Hitlerom a nechcel opustiť svoj drevársky veľkopodnik. Márne príbuzní radili, aby rodina ušla do Kanady. Keď nacisti napochodovali do Juhoslávie, nechali najprv rodinu Gutmannovcov na pokoji. Neskôr bola rodina prevezená do väzenia pre politických väzňov, kde mala vcelku voľný pohyb. A po čase bola prevezená do sanatória, síce pod dohľadom civilných policajtov, ale s ešte volnejším režimom. Barón medzitým viackrát cestoval do zahraničia - do Maďarska a Švajčiarska, kde mal v bankách akcie svojho veľkopodniku, aby s nacistami mohol vybaviť obchodné veci. Gutmannovci prežili vojnu v zdraví a ostali v Juhoslávii aj po vojne. Viktora ale nová vláda zatkla ako nacistického kolaboranta. Bol obvinený z toho, že v roku 1941 previedol za úplatu do nemeckých rúk veľké množstvo akcií rodinnej firmy a tým oslabil priemysel Chorvátov. Baróna odsúdili na smrť a Louisa a deti sa v roku 1948 v návale nadšenia sťahuje do Izraela. V novom nepokojnom štáte plnom Ostjuden však dlho nevydrží a v roku 1950 odchádza s novým manželom do Kanady do Vancouveru, ku svojim známym a príbuzným, kde jej bratia (medzi nimi aj dedič Róbert) už medzitým založili ďalšie drevárske impérium. Zapamätáme si jej dcéru Nelly.

Maria Altmann s manželom medzitým žila v Los Angeles, kde sa im narodili štyri deti a kde mali svojich príbuzných a známych a zapojili sa do prosperujúceho biznisu firiem na pletené textílie Bernharda Altmanna. V roku 1945 získava americké štátne občianstvo.

Po skončení vojny sa zraky dedičov zbierky Bloch-Bauerovcov upreli na Rakúsko, aby v reštitúcii získali späť svoj majetok. Rakúsko bolo po vojne rozdelené na 4 okupačné zóny spravované USA, Britániou, Francúzskom a ZSSR do roku 1955. Taktiež aj samotná Viedeň bola rozdelená na 4 zóny plus centrum, ktoré mali víťazné mocnosti pod správou spoločne. Rakúsko má teda svojich starostí dosť a riešiť reštitúcie sa bráni. Dedičia vysielajú svojho právnika Dr. Rinesha, aby získal ich umeleckú zbierku. Ten síce v rokoch 1948-49 získava zbierku, ale podľa požiadaviek Rakúska, ak chce na ňu dostať vývozné povolenie, musí najcennejšie kusy darovať Rakúskej galérii v mene zachovania národného dedičstva. Rodina sa teda nárokov na 6 Klimtových obrazov vzdáva. Aby sme si zrekapitulovali, ide o tieto obrazy: Portrét Adele I, Portrét Adele II, Jabloň, Brezy, Domy pri Atersee a Zámok Kammer, ktorý je ešte stále vo vlastníctve Gustáva Ucického. (Obraz Zámok Kammer v roku 1961 Belvedér kupuje a už tu ostáva a nie je už ďalej predmetom sporu).
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Stuka »

IV. časť


Čas beží. 82-ročná Maria Altmann v roku 1998 spozornie, keď Rakúsko prijíma nový reštitučný zákon ohľadne umeleckých diel, ktoré majitelia museli Rakúsku po vojne darovať, aby dostali vývozné povolenie na ostatné. (Louise a Róbert už nie sú nažive a v hre sú ich deti). Najíma židovského právnika Randola Schoenberga, ktorý sa roku 1966 narodil v Los Angeles a ktorého predkovia po anšluse utiekli z Viedne. Randol Schoenberg neváha a pustí sa do právnej bitky. Cíti, že prípad bude mať veľký ohlas a pre neho úžasná reklama a zlatá baňa.

Randol Schoenberg nie je vo veci žiaden nováčik. Vášnivo sa zasadzuje za odškodnenie holokaustu a venuje sa reštitučným sporom. Požiada oficiálne Rakúsko o reštitúciu obrazov. Jeho žiadosť je roku 1999 zamietnutá. V mene Marie Altmann sa odvolá, ale napokon ukončuje spor z dôvodu vysokých súdnych nákladov požadovaných rakúskym súdom. Presunie spor do Kalifornie a žaluje Rakúsku republiku a jej galériu z neoprávneného vyvlastnenia majetku, ktoré je v rozpore s medzinárodným právom. Rakúsko sa odvoláva, že súdy v Amerike nie sú vecne a miestne príslušné vo veci konať a že Rakúsko má ako nezávislý a zvrchovaný štát podľa Charty OSN právnu imunitu. Najvyšší súd Spojených štátov však rozhodne o opaku a tým vytvára precedens aj pre iné podobné prípady. Objavuje sa nová klauzula, že od imunity sú oslobodené všetky prípady, ktoré zahŕňajú majetkové práva prijaté v rozpore s medzinárodným právom, za predpokladu, že majetok má alebo mal prepojenie (či už obchodné alebo v osobe vlastníka) na Spojené štáty.

Spor sa vlečie a budí pozornosť na celom svete. Rakúsko si je vedomé, že u amerického súdu v prípade spojeného s holokaustom, nemá žiadne šance zvíťaziť. Napokon sa v roku 2005 dohodne s právnikom Marie Altmann, že v Rakúsku zasadne záväzná arbitráž bez práva na odvolanie. Jedného arbitra si vyberá Randol Schoenberg , druhého Rakúsko a títo dvaja arbitri si vyberajú spoločne tretieho. V tom istom roku Maria Altmann a ostatní dedičia dostávajú od švajčiarskeho reštitučného fondu odškodnenie vo výške 21,8 miliónov dolárov za to, že švajčiarska banka nelegálne odovzdala akcie Ferdinandovho cukrovaru k arizácii.

V januári roku 2006 padne konečné rozhodnutie, že Rakúsko je povinné vrátiť obrazy Marii Altmann.

Celá záležitosť mala trochu kontroverzný charakter. Základom nárokov Rakúska bol Adelin závet, že si želá, aby jej manžel po jej smrti daroval predmetné obrazy Belvedéru. Arbitráž však rozhodla, že želanie Adele nebolo pre Ferdinanda právne záväzné, keďže majiteľom obrazov bol de facto on. Ani písomné vyhlásenie, ktoré sa našlo v pozostalosti Ferdinanda, že splní požiadavku manželky, nezavážilo. Arbitráž ho odmietla s tým, že nemá charakter právneho dokumentu, ale je iba výrazom Ferdinandovej túžby, že bude rešpektovať želanie svojej manželky. Taktiež námietku, že spor Marii Altmann nemá nič spoločné s holokaustom, arbitráž zamietla s tým, že s obrazmi sa v období Tretej ríše manipulovalo a obchodovalo, čo Adelin závet neumožňoval a Ferdinand k tomu súhlas nedal.
Obrázek
Maria Altmann a obraz Dáma v zlatom.
Po svojom víťazstve sa Maria Altmann vyjadruje, že obrazy by mali ostať v Belvedéri. Venovať ich ale nechce a Rakúsko nemá dostatok financií, aby obrazy zakúpilo. Vybavuje pôžičky od bánk, ktoré prisľúbili pomoc. Odhaduje cenu obrazov na cca 150 miliónov eur a tie ponúka. Maria Altmann ale žiada 255 miliónov eur a to je pre Rakúsko priveľa. Rakúsko oslovuje aj ďalšiu dedičku v spore Nelly (vydatú Auerspergovú), aby sa k veci vyjadrila. Tá sa síce spočiatku nechala v spore tiež zastupovať Randolom Schoenbergom, ale v roku 1999 odmieta jeho služby a najíma si v spore svojho právnika, pretože nesúhlasí, aby spor viedol až k verejnému zúčtovaniu s celým Rakúskom. Uvedomuje si, ako veľmi Adele milovala Rakúsko a že mu chcela obrazy zanechať a nie je si celkom istá, či obrazy skutočne patria jej rodine. Teraz - po víťazstve v spore - odporúča Marii Altmann, aby sa uspokojila s čiastkou, ktorú ponúka Rakúsko. Maria Altmann však odmieta a obrazy nakoniec v marci 2006 putujú do Los Angeles, kde ich Maria Altmann nechá pár mesiacov vystavených v tamojšom múzeu. Potom ponúkne Dámu v zlatom na predaj a dostane závratnú sumu. V júni 2006 ju kupuje miliardár Ronald Lauder za 135 miliónov dolárov, najviac do tej doby v histórii za obraz, a vystavuje ju vo svojej Neue Galerie v New Yorku. Randol Schoenberg čaká na svoju províziu za osem ročný spor vo výške 96 miliónov dolárov a tak aj ďalšie obrazy idú do aukcie.

Predali sa v aukcii v novembri 2006 nasledovne:
Domy pri Atersee - predané za 31,3 miliónov dolárov.
Brezy - predané za 40,3 miliónov dolárov.
Portrét Adele II - predané za 87,9 miliónov dolárov.
Jabloň - predané za 33 miliónov dolárov.
Obrázek
Ronald Lauder a Maria Altmann.
Maria Altmann mohla spokojne vo februári 2011 zomrieť. Určite viac bol ale spokojný Randol Schoenberg, Ronald Lauder a ďalší. Ostáva otázne, či by aj Adele bola spokojná.

Zdroje:
Keil M: Štúdia o histórii Židov v Rakúsku, Bodenheim 1997
O´Connor A.-M.: Dáma ve zlatém, Praha 2012
http://www.haaretz.com/life/movies-tele ... m-1.650448
http://finmag.penize.cz/ekonomika/261899-zide-a-finance
http://archiv.ihned.cz/c1-17775470-vide ... late-adely
http://andreawildbotero.com/2012/05/25/ ... orary-art/
http://www.prostor-ad.cz/pruvodce/pseve ... /bloch.htm
http://en.wikipedia.org/wiki/Portrait_o ... ch-Bauer_I
http://dejinyasoucasnost.cz/archiv/2012 ... ou-stopou/
http://en.wikipedia.org/wiki/Gustav_Ucicky
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
jarl
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 4079
Registrován: 19/2/2009, 15:45
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od jarl »

Na celém článku mě najvíce zaujal ten soudní spor o obrazy popsaný na konci a sám nevím, jestli konečné rozhodnutí arbitráže vrátil obrazy Marii Altmannové, považovat za správné. Také je zvláštní, že ty obrazy obratem draze prodala, třebaže byly dříve majetkem její rodiny. A co ten Ronald Lauder, který od ní koupil obraz Dáma ve zlatě? Není to stejná osoba, která úspěšně zažalovala Českou republiku za zmaření incestice do TV Nova?
ObrázekObrázek

Strýček Vova slíbil národu Ukrajinu a dal mu Afghánistán!
Uživatelský avatar
skelet
4. Brigádní generál
4. Brigádní generál
Příspěvky: 17710
Registrován: 26/1/2008, 15:48

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od skelet »

Ano, je to stejná osoba.
ObrázekObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Stuka »

Jarl, vďaka, že si sem niečo napísal.

Ronald Lauder
Obrázek
by mal byť prezidentom svetového židovského kongresu od roku 2007. Podľa wiki by mal vlastniť 12 TV staníc a medzi nimi Novu a našu Markízu, no a samozrejme biznis má rozbehnutý i v kadečom inom.

Osobne si myslím, že Maria Altmann (vzhľadom na svoj vek) bola dobrou a tou správnou figúrou na šachovnici, kde ale figúrkami ťahal niekto iný. Pochybujem, že by pretláčala, aby sa napokon v spore žalovala celá republika, čo do tej doby nebolo. Konca sporu sa nemusela ani dožiť, čo by nevadilo, keďže do hry by vstúpili jej deti, ale mať na jednej strane sporu staručkú dámu, ktorá plače a na druhej strane Rakúsko, ktoré tlieskalo Hitlerovi - to bola príležitosť ktorá sa len tak nepustí z pazúrov. Takže skôr viním z nekalých čachrov zákulisné osoby - jej právnika a všetkých tých, čo za ním stáli.

Ohľadne Rakúska - to by bolo na dlhú debatu. V r.1995 vstúpilo do EÚ a možno dostalo nôž na krk, aby sa s niektorými vecami vysporiadalo. Takisto aj tá arbitráž - to boli len figúry a dopredu jasný výsledok, inak by právnik Altmannovej nikdy s arbitrážou nesúhlasil. Na druhej strane ale pripúšťam, že Rakúsko po vojne nepristupovalo k majetku emigrantov seriózne. Môžeš vyviezť svoj majetok, ale to najcennejšie tu necháš. Lenže ak si zoberiem , čo sa dialo v Rakúsku do 1955 kým všetci víťazi neodliezli , čo malo Rakúsko robiť? Po vojne nevedelo, kedy víťazi odídu a asi ani nevedeli, čo bude ďalej, takže rozdávať a vracať - to sa zdráhalo.

Nech je ako chce, prípad Altmann je špecifický, pretože pôvodná majiteľka obrazov si želala, aby ostali v Rakúsku. Jej manžel písomne prehlásil, že splní vôľu manželky a jeden obraz sám múzeu daroval. Bohužiaľ, to neurobil aj s ostatnými a potom už bolo neskoro. Vo svojej vôli sa tiež o obrazoch nezmienil, že by ich dedičom prenechával, vedel totiž že časť z nich (ak nie všetky) sa už dostali do Belvedéru. Napriek tomuto, že podľa môjho názoru, obrazy patrili Belvedéru, právnici našli (bodaj by nie) sporné body, ktoré sa dajú vyložiť tak alebo onak, podľa toho, či silnejšej strane hrajú do karát.

Takisto aj zaťahovanie holokaustu do celého prípadu, je podľa môjho názoru, znesvätenie obetí holokaustu, pretože tí v drvivej väčšine zomreli alebo si aspoň svoje odtrpeli a medzi tých sa rozhodne Altmann nemohla zaradiť. Lenže keď sa v spore vytiahne holokaust a stará pani zaplače že jej susedka skončila v koncentráku a jej sestru (údajne) znásilnil gestapák a jej lekára tiež odvliekli a ona mala tiež strach atď. nikto sa neopováži niečo povedať. To, že s obrazmi bolo cez vojnu manipulované obchodne - to s holokaustom nemá nič spoločné a napokon predsa obrazy skončili tam, kde mali - tj.v Belvedéri a tam podľa môjho názoru mali ostať.

A keby aj nie, tak Altmann - v tom máš pravdu - ich mala podľa rady svojej netere Nelly zanechať za ponúknutú cenu Belvedéru a bola by ostala ovca celá a aj vlk by sa nažral a bolo by to viac seriózne. Lenže v hre boli už dávno iní páni, ktorí potrebovali vyplatiť za drahý spor alebo prísť k obrazom atď. takže to dopadlo, ako to dopadlo.

Povšimnime si, že celý spor a jeho publicita vyhnal cenu obrazov nesmierne vysoko a plus ich víťazoslávna cesta do USA a ich vystavenie - no, napakoval sa každý.
ObrázekObrázek
SIOLA
vojín
vojín
Příspěvky: 18
Registrován: 24/11/2008, 21:45
Bydliště: Praha 5

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od SIOLA »

No milá Stuka, napsala jsi opravdu pěkný článek a je jasné, že jsi odvedla vskutku dobrou práci. ALE, jeden moment, dle mého názoru ti faktograficky uniká, a to: Těch pět obrazů nikdy právně nebylo předáno Rakouské republice !, všechny další dohady a tanečky a právní obezličky ve smyslu, Adéla Blochová chtěla, Adéla Blochová si přála a pod., byla jen hra s veřejným míněním jak Rakouským, tak světovým. Ono šlo totiž o to, jak se Rakouská republika vyrovnala s poválečnou denacifikací (nevyrovnala se nijak, Rakousko bylo nakonec uznáno jako oběť), případně, jak se vyrovnala s odškodněním za Holokaust. No a tady už se hrálo o jinačí peníze než byla cena těch obrazů. No ale to je na jinou rozprávku. V každém případě, všechny ty obrazy byli protiprávně vlastněny Rakouskou republikou, jejich majitelé nikdy nebyli odškodněni, přestože od r.1945 na to mělo Rakousko dostatek času. Prostě a jasně, co bylo ukradeno, bylo i vráceno a co s tím majitelé udělají byla jejich věc, tečka.
Uživatelský avatar
jarl
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 4079
Registrován: 19/2/2009, 15:45
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od jarl »

Stuka píše: Ohľadne Rakúska - to by bolo na dlhú debatu. V r.1995 vstúpilo do EÚ a možno dostalo nôž na krk, aby sa s niektorými vecami vysporiadalo. Takisto aj tá arbitráž - to boli len figúry a dopredu jasný výsledok, inak by právnik Altmannovej nikdy s arbitrážou nesúhlasil. Na druhej strane ale pripúšťam, že Rakúsko po vojne nepristupovalo k majetku emigrantov seriózne. Môžeš vyviezť svoj majetok, ale to najcennejšie tu necháš. Lenže ak si zoberiem , čo sa dialo v Rakúsku do 1955 kým všetci víťazi neodliezli , čo malo Rakúsko robiť? Po vojne nevedelo, kedy víťazi odídu a asi ani nevedeli, čo bude ďalej, takže rozdávať a vracať - to sa zdráhalo.
Sama připouštíš, že Rakousko se k majitelům obrazů nezachovalo seriozně (tudíž jim je ukradlo).To, co se se soukromými majetky mnohdy po válce v celé střední Evropě dělo, je z pohledu dnešního práva zlodějina a není divu, že Rakušané ten spor nakonec prohráli. Bohužel nápravou starých křivd mnohdy vznikají křivdy nové a vždy se jedna strana bude cítit poškozená. A proč by ti arbitři měli být jen nastrčené figurky a vysledek byl předem dán? V takovém případě by na arbitráž Rakousko nikdy nepřistoupilo a soudilo by se dodnes.
ObrázekObrázek

Strýček Vova slíbil národu Ukrajinu a dal mu Afghánistán!
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Stuka »

nikdy právně nebylo předáno Rakouské republice
Keď boli odkázané Belvedéru, ktorý nebol v súkromných rukách, tak akokeby boli odkázané Rakúsku. Tak to chápem a preto bola aj v spore obžalovaná republika.

Ja do úvahy rozhodne beriem poslednú vôľu (želanie, prianie) Adele Bloch-Bauer a nemyslím si, že by Ferdinand jej vôľu nerešpektoval, ak by medzitým nedošlo k tomu, že musel z domu odísť. Keby nebol anšlus, Hitler atď. čiste hypoteticky - ak by zomrel Ferdinand vo Viedni a pred smrťou by dal obrazy Belvedéru alebo iba ich časť a vo svojej záveti by sa o obrazoch nezmienil, jeho príbuzní by sa rovnako mohli pustiť do právneho sporu, či zvyšné obrazy skutočne právne patria do Belvedéru, ak by sa po smrti Ferdinanda Belvedér o ne prihlásil. Možno by aj v tom prípade po rozhodnutí súdu, pripadli napokon obrazy príbuzným, ale osobne si myslím, že by ich verejnosť odsúdila. Keď nie z právneho hľadiska, ale z morálneho určite. Ak ale bola posledná vôľa Adele Bloch-Bauer napísaná vlastnou rukou a podpísaná (plus dátum) tak spĺňa podmienky právneho dokumentu.

Bohužiaľ, nemám možnosť nahliadnuť do jej záveti, ale predpokladám, že tieto podmienky spĺňala. Vtedy asi ale nebol inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov plus majetok, ktorý nie je predmetom BSM a ktorý patrí len jednému z manželov. Muž sa stával vtedy vlastníkom asi aj toho, čo do manželstva priniesla žena, alebo čo jej darovali rodičia a on potom zarábal a živil rodinu a žena sedela doma. Takže áno, ak na to pôjdeme úplne striktne a z vtedajšieho pohľadu, tak vlastníkom všetkého (vlastne aj manželky) bol jej manžel. A mohol ale nemusel rešpektovať jej vôľu. Ferdinand však vôľu svojej manželky rešpektoval. Dokázal to tým, že jeden obraz daroval v roku 1936 Belvedéru a ostatné si zatiaľ s nostalgie ponechával doma, ale zanechal písomnosť v ktorej píše, že bude rešpektovať vôľu svojej manželky. Zasa sa ale dostávame k tomu, že - áno - z právneho hľadiska nie je takéto vyhlásenie poslednou vôľou, pretože poslednú vôľu Ferdinand napísal pre smrťou 1945. V nej sa o obrazoch nezmieňuje a je to vlastne škoda. Pretože ak by v záveti priamo napísal, že obrazy patria Belvedéru, tak by žiaden spor nebol. Naozaj nebol?

Osobne si myslím, že by bol. Už by síce nemal žiadnu publicitu a ťažšie by sa korčuľovalo, ale aj tak by sa hľadali právne kličky, aby obrazy pripadli dedičom. To však už nemá zmysel rozvíjať.

Prípad Altmann je špecifický (nemá asi obdobu) - odvíja sa od záveti roku 1923 a s holokaustom nemá nič spoločné, ale je jasné, že na pozadí predvojnových a vojnových udalostí sa obhajoval omnoho lepšie. To, že nacista obrazy nedaroval Belvedéru ale mu ich predal - je z právneho hľadiska neoprávnené nakladanie s majetkom - to je pravda. Na základe tohto neoprávneného manipulovania s majetkom mali pozostalí šancu vyhrať spor a aj ho vyhrali, ale čo to má spoločné s holokaustom? Nič. Iné by bolo, keby Adelina záveť neexistovala. V tom prípade by celá záležitosť bola jasná a nemala by v sebe žiadnu kontroverznosť a mohlo by sa v spore prebrať všetko - od Hitlerovho narodenia až po jeho smrť.

Ja osobne by som síce bola radšej, ak by obrazy ostali v Belvedéri, ale v zásade nemám nič proti, ak pozostalí spor vyhrali. Myslím si ale , že obrazy mohli za ponúknutú sumu predať Rakúsku, alebo aspoň jeden z nich - Dámu v zlatom. V mene Adelinej pamiatky a jej posledného želania. Na Dámu v zlatom si ale brúsil zuby už niekto iný.

V pozadí celého prípadu je potrebné zachytiť právnika Randola Schoenberga, ktorý na akúkoľvek námietku reagoval zúrivo a oháňal sa vetičkami, že ide o nacistov a nacistické a popieranie holokaustu a samotné Rakúsko pokladal za prešpikované nacistami - proste magor na entú, s jazykom ostrým ako britva, ale ktorému išlo predovšetkým o publicitu a peniaze - to mi nikto nevyhovorí. V knihe Dáma v zlatom je uvedené, že Nelly žaloval po spore o peniaze, ktoré mu je dlžná za 8 ročný spor, hoci ju zastupoval asi len rok, dva.

Je potrebné si všimnúť aj budúceho majiteľa Dámy v zlatom židovského miliardára Laudera, ktorý sa nikdy netajil tým (ako dlhoročný milovník a zberateľ umenia) , že pasie práve po obraze Dáma v zlatom. Keď Randol začal spor a stiahol ho potom do USA, kto iný než Lauder poskytol peniaze, aby sa spor mohol financovať, keďže to nie je lacná záležitosť. Zasadil sa aj zásadne za to, aby spor mal prioritu číslo jedna a aby sa Rakúsko dostalo na pretras. Predstúpil už v roku 2000 pred Snemovňu reprezentantov a z pozície zakladajúceho predsedu Komisie pre znovuzískanie umeleckých diel , ktorá vznikla pri Svetovom židovskom kongrese, pripomenul, že nestačí že Rakúsko vrátilo Rothschildovu zbierku.

Neviem, čo všetko sa ešte v zákulisí prípadu dialo, ale nebolo to podľa mojej mienky nič pekné. Nebolo pekné ani to, že do sporu sa zamiešal holokaust, hrôzy vojny,nárek, plač, zdráhanie sa Rakúska vysporiadať sa so svojou minulosťou a pod. a naraz tu máme celosvetovú senzáciu, že nejakí špinavci v kontroverznej republike, ktorá heilovala nechcú vrátiť úbohým Židom, čo im bolo cez vojnu nacistom ukradnuté, keď väčšina z nich skončila v plynových komorách. Ale bolo to naozaj tak? Preto som písala článok zo široka, aby som vysvetlila, že budúci americkí Židia síce museli emigrovať, alebo bolo pre nich lepšie emigrovať, že síce prišli sčasti o majetok a opustili svoje domovy - čo bolo síce zlé a nesprávne, ale bolo to zhruba všetko. To, že sa po vojne naraz prihlásili k tým chudákom Židom, ktorí naozaj cez vojnu trpeli a zomreli , keď pred vojnou na nich hľadeli ako na otravných - to ja osobne nemôžem prekusnúť.

A čo sa týka arbitráže: Rakúsko spor v Amerike nikdy nemohlo vyhrať, takže to ono predložilo návrh, že sa bude konať arbitráž v Rakúsku. Randol súhlasil. Ale asi nebol padnutý na hlavu, keď súhlasil. Či vedel dopredu, že vyhrá - no, ja si myslím, že si bol na 90% istý že vyhrá. Predsedom arbitráže bol totiž pôvodne Nemec. Keby predsedom bol Rakúšan, tak asi dopadne inak, ale to by zasa nebolo voči druhej strane fér. Ovšem je už na prvý pohľad jasné, že Nemec - ako predseda s rozhodným slovom - je v prípade kedy ide o Tretiu ríšu, zabavovanie majetku, deportácie a holokaust, dobrá voľba pre žalovanú stranu, pretože stále cíti nejakú vinu. To, že išlo vlastne o obrazy, ktoré boli v roku 1923 darované Belvedéru , už bolo dávno vedľajšie. Víťazstvo v spore prinieslo napokon nielen zadosťučinenie, že Židom, ktorí "trpeli v koncentráku sa vrátil ich majetok", ale predovšetkým ohromné peniaze a cenné obrazy. A tiež možnosť pustiť sa do iných prípadov. Nie podobných, pretože už žiaden iný nebol tak špecifický ako tento. Ale v múzeách po celom svete je veľa obrazov, o ktoré sa ich pôvodní majitelia (Americkí Židia) po prípade Altmann mohli prihlásiť.
ObrázekObrázek
W44
svobodník
svobodník
Příspěvky: 30
Registrován: 25/7/2009, 01:43

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od W44 »

Ten obrázek v úvodu: vídeňská ulice, spíše grafika. To je také od Klimta?
Uživatelský avatar
Aaron Goldstein
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 3062
Registrován: 19/7/2014, 19:38
Bydliště: Praha
Kontaktovat uživatele:

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Aaron Goldstein »

Není... Je to od Thea Zasche...
Obrázek

Že jsem paranoidní ještě neznamená, že po mě nejdou...
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Stuka »

Ten obrázok bol iba na dekoráciu , je tam zobrazené dobové korzo na Ringstrasse. Pridám druhý najznámejší obraz Klimta z jeho tzv. zlatého obdobia, ktorý stále visí v Belvedéru. Je to "Bozk".
Obrázek

Inak - Klimt je môj obľúbený maliar a bola som (našťastie) v Belvedéri pozrieť jeho obrazy ešte v čase, keď tam viseli všetky.
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Stuka »

Do kín dorazil film Dáma v zlatom s Helen Mirren v hlavnej úlohe. Táto herečka je excelentná ako vždy a kvôli nej by sa snáď oplatil film vidieť celý, ale vydržala som len polovicu - viac sa nedalo a aj to ma stálo nemalé úsilie. Viac k filmu povie verbal, ktorý moje dojmy úplne vystihol a týmto mu dávam 5 hviezdičiek za recenziu :
http://www.csfd.cz/film/375700-dama-ve-zlatem/
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Tempik
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 1690
Registrován: 24/3/2008, 20:27
Bydliště: Brno
Kontaktovat uživatele:

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Tempik »

Verbal je často jediným kladem různých filmů. Tady nezklamal.
Uživatelský avatar
Pátrač
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 7850
Registrován: 14/8/2008, 06:44
Bydliště: Prostějov

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Pátrač »

Tento zajímavý příběh který jsem si pročetl už několikrát je a bude kontroverzní. Tedy jeho obsah a pozadí, to co sepsala a zveřejnila kolegyně Stuka je skvělá práce a díky šíři kterou to vzala, má velkou výpravnou hodnotu. Brilantně je rozepsán vznik židovských ekonomických a následně společenských elit. Je zajímavé, že hledala i zde jeden z kořenů sionismu - má pravdu, že tento společensko-ekonomický úspěch nejen rakousko - uherských Židů, je jako národ v diaspoře ještě více oddělil od majoritních národů v jednotlivých zemích. Koneckonců Herzl - zakladatel sionismu byl občan R.U.

Film jsem neviděl a ani neuvidím, nemám soudní dramata rád a navíc toto soudní drama čest právnímu prostředí ve světě rozhodně čest nedělá. Pragmatik by naznal, že pokud mělo něco proběhnout, mělo to jít po dvou liniích.

Primo: Ty dva obrazy dle mého měly zůstat majetkem Belvederu a tedy přeneseně rakouského státu. Jestliže to bylo součástí závěti, mělo by to tak být. Závěť nemáme k dispozici, ale souhlasím plně se Stukou, že jestli tam pozůstalí dali jeden, tak to v té závěti určitě bylo. Nepředání druhého potom není důležité, ověřená závěť je dokument velké právní síly a měla by být respektována. Soud o tento obraz tedy byl zneužitím právního prostředí, které v dané době bylo velmi nepřátelské proti zadržování majetku pozůstalých po vyvražděných lidech. Vše probíhalo v době, kdy bylo např. Švýcarko usvědčeno ze zatajování židovského majetku, obstrukcí při jeho vydávání a to velmi nechutných a podobně. To potom nahrálo tomu, aby někdo našel odvahu zažalovat Rakousko jako stát.

Secundo: naopak zadržování dalších obrazů jako podmínky vydání dalšího majetku a zakrýt to touhou ochránit národní dědictví je dle mého osobního názoru lumpárna, kdy si poražený zločinec, který se jakousi právní kličkou stal obětí, vylepšoval budoucí možnosti. Vydání těchto obrazů získaných tímto vyděračským způsobem potom považuji za správné. Jenže toto relevantní soudní tření umožnilo přibalit to, co se mi jeví jako justiční krádež.

Samotný proces byl veden nikoliv po právní linii, ale po linii emoční a historické. Něco jsem o tom nastudoval, i když mě to tehdy zrovna neoslovilo. Ale od počátku to ve mě budilo dojem, že jde o soud na objednávku. Asi to tak bylo. Zneužití holocaustu jako jevu a zneužití jeho obětí jako nástroje pro zahnání obžalovaného do kouta, ve finále myšlenku úcty k obětem této zrůdnosti velmi poškodilo.

Stát který byl nedílnou součástí Říše, s velkým nadšení se účastnil jejích počátečních úspěchů, co se týká Holocaustu byl stejně důsledný jako samotné Německo je při takovém zneužití okamžitě v rohu a možnost obrany je nízká. De facto není skoro žádná. Takto by právo fungovat nemělo. Jako by se zapomnělo, že zde mohl a volně pracovat největší lovec nacistů, pod ochranou tohoto státu, jako by se zapomnělo, že Rakousko co mohlo napravilo.

Řeknu to jednoduše. Stará dáma na sklonku života zbohatla, její právník se pěkně napakoval, bohatý sběratel získal co chtěl, právo plakalo, Rakousko bylo pro nic a za nic poníženo a židovská populace minimálně v Evropě a samotný židovský stát utrpěly v očích majoritní části lidí vážnou trhlinu v image. Právě od tohoto procesu se začala v Evropě zvyšovat intenzita projevů antisemitismu a antisionismu.

EDIT: hodnocení filmu Verbalem díky jeho formě a volbě výrazů považuji za nechutný zblitek. Obsahově bych měl výhrad jen minimum.

EDIT : Stuko, dobrá práce. :up:
ObrázekObrázek

Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:

JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Stuka »

Vďaka Pátrač. Dobre si článok zhrnul, dobre aj pochopil - čo ma obzvlášť od teba teší.
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Pátrač
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 7850
Registrován: 14/8/2008, 06:44
Bydliště: Prostějov

Re: ŽIDOVSKÁ ELITA alebo OSUD JEDNÉHO OBRAZU

Příspěvek od Pátrač »

Není zaco - je to fakt dobrá práce. Jen se omlouvám že jsem se vyjádřil dost pozdě, musel jsem si v tom udělat pořádek a najít co jsem k tomu měl uloženo já, abych našel správné formulace.
ObrázekObrázek

Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:

JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
Odpovědět

Zpět na „Ostatní“