Jedno malé hrdinstvo - Robert Limpert

Příběhy a osudy vojáků všech zemí.

Moderátoři: Pátrač, Tkuh

Odpovědět
Uživatelský avatar
Vikomt
rotný
rotný
Příspěvky: 82
Registrován: 2/1/2015, 16:43

Jedno malé hrdinstvo - Robert Limpert

Příspěvek od Vikomt »

Jedno malé hrdinstvo - Robert Limpert
Obrázek
Nemecko ničené bombami a zo všetkých strán zovreté víťaznými nepriateľmi, sa snažilo aj naďalej vzbudzovať dojem normálnosti. Tretia ríša sa síce zmenšovala, doprava viazla, taktiež aj dodávky plynu, elektriny a vody do domácností, ale administratívny aparát naďalej bežal. Najmä v oblastiach, kde ešte nevstúpili okupačné vojská. V apríli 1945 boli vyplácané platy a dávky, posledný koncert Berlínskej filharmónie zaznel 12. apríla, fungovali niektoré kiná, hral sa futbal, noviny (v skrátenej verzii) stále vychádzali. Vojenské a civilné súdy zasadali, zásobovanie potravinami a pošta, i keď s ťažkosťami, fungovali. Štátna byrokracia sa snažila udržať nacistický režim až do konca. Významným faktorom pre odmietnutie kapitulácie a pokračovanie v boji, bol stále ešte žijúci Adolf Hitler. Možno už nie konkrétne ako osoba, ale to, čo on a jeho režim vybudoval - tj. duch lojálnosti viažuci sa abstraktne k štátu a k tomu, čo bolo chápané ako povinnosť. Nie menej významnou motiváciou k pokračovaniu v boji bol rozhodne i strach zo Sovietov. Spojenci žiadali bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka na všetkých frontoch, ktorá vylučovala to, že by nemeckí vojaci na západe zložili zbrane a na východe mohli ďalej bojovať. Strach z "boľševických beštií" a "ázijských tlúp" sa vznášal nad Nemeckom, bez ohľadu či išlo o vojakov alebo civilistov. Volanie po mieri bolo teda opatrné. Nemeckí vojaci sa báli padnúť do sovietskeho zajatia. Za brutalitu páchanú na východnej fronte by nemohli rátať so žiadnym zľutovaním. Nemecké obyvateľstvo si zasa nevedelo predstaviť okupáciu vlasti cudzou armádou, ale najmä samozrejme sovietskou. Nemci teda pokračovali až do horkého konca, alebo rezignovane čakali, aj keď nie všetci. Tí, čo sa vzopreli, však museli čeliť teroru vlastného režimu. Každá dezercia z Wehrmachtu sa kruto trestala a rovnako aj civilisti, ktorí vybočili z radu.

Tesne pred kapituláciou Nemecka sa odohralo veľa tragických udalostí, ale tie čo sú spojené s bezohľadnosťou fanatikov, odmietajúcich sa zmieriť s porážkou, sú obzvlášť smutné. 18. apríla 1945 sa americké jednotky priblížili k bavorskému mestu Ansbach. Okresný vedúci NSDAP stačil zdupkať, rovnako aj väčšina nemeckých vojakov. Obyvatelia mesta zažili pár náletov na železničný uzol a čakali, kedy už bude všetkému koniec. Zdá sa, že nič nebránilo mestu vzdať sa. To by tu ale nesmel ostať vojenský veliteľ mesta Ernst Meyer, fanatický nacista, odhodlaný bojovať a hľadať škodnú až do konca. V meste sa práve nachádzal devätnásťročný študent teológie Robert Limpert, neschopný vojenskej služby kvôli srdcovej chorobe. 16.marca bol svedkom skazy krásneho bavorského mesta Würzburg, ktoré spojenecké bomby zrovnali so zemou. Nechcel, aby takto dopadol aj starobylý barokový Ansbach (jeho rodné mesto). Preto ide dokonca za starostom mesta, aby ho presvedčil, že jediná možnosť je pokojne kapitulovať. Starosta súhlasí, ale narazí na nekompromisného Meyera. Limpert však medzitým, spolu s rovnako zmýšľajúcimi kamarátmi, roznáša po meste letáky, v ktorých vyzýva ku kapitulácii bez odporu. Odhodlá sa urobiť aj niečo viac. 18. apríla sa vydáva prestrihnúť telefónnu linku medzi veliteľstvom mesta a vojenskou jednotkou na predmestí, aby zabránil spojeniu. Netuší, že jednotka je už fuč, to ale na jeho čine nič nemení. Priamo pri strihaní drôtu má však smolu. Vidia ho dvaja červenolíci chlapci z Hitlerjugend a hneď utekajú na políciu, udať ho. Polícia si prišla pre Limperta domov k jeho rodičom a pri prehliadke sa u sabotéra našli kompromitujúce letáky. Viac nebolo treba. Limpert je zatknutý. Keď správa o tomto "hroznom" čine dorazila k plk. Meyerovi, aj keď bol práve mimo mesta, okamžite sa vrátil nastoliť poriadok. Na policajnej stanici ustanovil trojčlenný súdny tribunál, zložený z policajného veliteľa, jeho zástupcu a Meyerovho pobočníka. V priebehu pár minút, kedy obžalovaný nesmel prehovoriť, vyniesol Meyer rozsudok smrti a sám sa ho chystal vykonať.

Obrázek
Leták, ktorý Limpert roznášal.

Limperta bez otáľania vyviedli k bráne radnice, na ktorej mal byť obesený a jeho kat Meyer mu nasadil slučku na krk. Limpertovi sa však podarilo z nej vyvliecť a rozbehol sa po námestí. Policajti ho po pár desiatok metrov dostihli, zrazili k zemi a odtiahli za vlasy späť k radnici. Prizerajúci sa dav nezakročil, naopak, niektorí sa pridali a do Limperta si z chuti kopli. Limpert má teda opäť na krku slučku a jeho telo sa vznáša do výšky. Snáď už bude jeho utrpeniu koniec. Povraz ale nevydržal, rozplietol sa a telo mládenca tupo dopadlo na zem. Kat však nelení a za chvíľu už Limpertovi navlieka okolo krku nanovo uviazanú slučku. Na tretí pokus je Limpert už skutočne popravený. Plk. Meyer je spokojný - porátal sa so zradcom a sabotérom a údajne vyhlásil: "Odsúdenca nechajte visieť tak dlho, dokiaľ telo nezačne smrdieť." Sám potom potajomky nasadne na zrekvirovaný bicykel a zmizne z mesta. Za 4 hodiny po udalosti, vstúpili bez jediného výstrelu do mesta Američania a sňali Limpertovo telo, ktoré po troch dňoch bolo pochované. Meyera po vojne za tento čin odsúdili na 10 rokov väzenia a po 6 rokoch prepustili.

Na tomto príklade vidieť (a nebol bohužiaľ jediný), že nacistický režim, i keď v agónii, stále pokračoval, aj keď to nemalo už žiaden zmysel a mal podporu nielen úradníkov ale aj obyvateľstva. Nikto sa nevzoprel fanatizmu vojenského veliteľa a nezasiahol v prospech Limperta. Ani policajti, hoci vedeli, že Američania sú už za humnom. Naďalej vykonávali slepo svoju povinnosť, držali sa predpisov a nariadení, hoci mohli Limpertovo zatknutie zdržať. Čím si vysvetliť podporu režimu a ochotu viesť vojnu až po hranicu sebadeštrukcie? Odpoveď už je z časti v úvodu článku. Zásadným sa mi ale javí to, že štruktúra a mentalita vlády a režimu, za ktorým stál Adolf Hitler, bolo to jediné, o čo sa väčšina Nemcov mohla oprieť a čo poznali. Ich hnacím motorom bol silný nacionalizmus a patriotizmus. Nezabudnuteľné boli pre nich úspešné prvé roky nacistickej vlády, ekonomické zmŕtvychvstanie, a tiež úspešné prvé roky vojny. Vo finálnej fáze vojny sa zasa Nemci cítili obeťami a máloktorý si uvedomoval, že sú obeťami vlastného režimu. Preto tá podpora až do konca, resp. do smrti Adolfa Hitlera.

Zo zdrojov:
http://www.rothenburg-unterm-hakenkreuz ... karl-bosl/
http://www.thg-ansbach.de/index.php?opt ... &Itemid=53
http://www.faz.net/aktuell/wissen/wisse ... 17028.html

Obrázek
22.februára 1945, jeden z náletov na Ansbach
Len hlupák sa háda s hlupákom.
Uživatelský avatar
jarl
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 4077
Registrován: 19/2/2009, 15:45
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic

Re: Jedno malé hrdinstvo - Robert Limpert

Příspěvek od jarl »

Zajímavý příběh. Takových poprav těsně před koncem války musela být celá řada, ale veřejnost se jména těchto lidí většinou nemá možnost dozvědět, takže je dobré, že jsme si tu mohli připomenout alespoň jednoho z těchto nešťastníků. Německý represivní systém opravdu fungoval až do konce a uvízlo v něm i mnoho dezertérů, kteří byli samozřejmě také popravování. Je zajímavé, že nacistický režim se choval jako by s jeho zánikem mělo zaniknout i celé Německo, takže speciální komanda systematicky ničila zdejší infrastrukturu, i když to už nemělo žádný vojenský význam.
ObrázekObrázek

Strýček Vova slíbil národu Ukrajinu a dal mu Afghánistán!
Uživatelský avatar
Zemakt
6. Podplukovník
6. Podplukovník
Příspěvky: 11465
Registrován: 28/8/2008, 11:14
Bydliště: Cheb

Re: Jedno malé hrdinstvo - Robert Limpert

Příspěvek od Zemakt »

Pěkné. Zde jeden příběh obyčejného člověka na pozadí doby:

http://www.hamelika.cz/ostatni/dietl.htm
ObrázekObrázek

"Voni fotr, řekněte jim tam, že se jim na jejich párky vyserem!"
Uživatelský avatar
Vikomt
rotný
rotný
Příspěvky: 82
Registrován: 2/1/2015, 16:43

Re: Jedno malé hrdinstvo - Robert Limpert

Příspěvek od Vikomt »

Dobrý príbeh jedného šikovného dezertéra zakopaného v bunkru.

Takých ako on alebo Limpert bolo dosť (plus atentáty na Hitlera alebo nejaké skupiny odboja atď.) ale celkove to bola kvapka v mori. Väčšina rozmýšľala ináč a prečo to tak bolo, ešte doplním pár vetami:

Dôležitá sa javí na prvý pohľad osoba Hitlera. Pripomeňme, že jeho postavenie vodcu nebolo nikdy otrasené . Nikto z jeho nacistickej družiny nehľadal cestu mimo neho. Ani v čase, keď už mnohí videli, že to s ním ide dolu vodou. Aj keď boli nejaké pokusy obísť ho, alebo sa ho zbaviť, v konečnom dôsledku pretrvávalo, že bez Hitlera by nebolo Ríše. Hitler (ako absolutistický vládca) vytvoril Ríšu, nad ktorou naozaj mocensky vládol a ktorá Nemecko vyzdvihla na piedestál. A nezabúdal stále pripomínať (aj v čase mieru) jednu dôležitú vec - a to strašiaka "rok 1918". Tobôž teda v čase vojny Ríša (keď už prehrávala) nemohla opakovať zbabelú prehru z roku 1918 , nemohla hanebne kapitulovať, nemohlo dojsť ku strate cti a porážke, pretože potom by už nebola žiadna budúcnosť. Tieto sebazničujúce myšlienky Hitler vsugeroval svojmu okoliu i nemeckému národu a ani sa nemusel veľmi pri tom namáhať, pretože Nemci to tak naozaj cítili. Nemecký národ teda možno po zdrvujúcich porážkach a bombardovaní túžil po skončení vojny a z časti po skončení nacizmu, ale rozhodne nie po konci svojej Ríše. Ale ak mal prísť jej koniec, tak nech je definitívny, nič iné si nevedeli predstaviť . Hitler a jeho družina si vychovali národ, vytvorili fungujúci systém, odstránili oponentov. Vytvorili režim, ktorého zmenu si nikto nevedel predstaviť, či už išlo o generála alebo kominára. Ríša bola ich vlasť, ktorú chceli chrániť, nič iné nemali . Bez ohľadu na to, že táto Ríša bola budovaná na utrpení iných národov. S tým sa Nemci museli vysporiadať potom, po vojne.
Len hlupák sa háda s hlupákom.
Odpovědět

Zpět na „Příběhy“