Stránka 1 z 2

Ženy - bojovníčky

Napsal: 1/2/2012, 20:25
od Stuka
ŽENY - BOJOVNÍČKY
Kráľovná pirátov

Obrázek
Z mnohých príbehov o osudoch žien – bojovníčok som vybrala dva viac menej úsmevné príbehy, kedy ženy zobrali do rúk zbraň, aby si nie práve najčestnejším spôsobom zohnali prostriedky na obživu. Prvý príbeh je o najznámejšej pirátke všetkých čias. Grace O´Malley sa narodila asi r.1530 v Írsku v grófstve Mayo a pochádzala zo známeho rodinného klanu, ktorý mal pod kontrolou veľkú časť územia na severozápade grófstva. Klan vyberal dane od tých, ktorí v tamojších vodách rybárili. Otec ju od služby na mori odrazoval, avšak neuspel. Povesť hovorí, že keď sa s ním chcela plaviť na obchodnú cestu do Španielska a otec ju odmietl z dôvodu, že sa jej dlhé vlasy zapletú do lodných lán a môže si ublížiť, Grace si bez váhania dlhé vlasy ostrihala a postavila sa po boku svého otce. Vyslúžila si tým prezývku Granuaile vo významu „plešivá“ alebo „majúca ostrihané vlasy“.

V 16. roku veku sa Grace vydala za Donalda O´Flahertyho, ktorý stál na čele iného pirátského klanu a porodila mu tri deti. Nemala však povahu usadit sa nadlho u rodinného krbu. V priebehu rokov zatienila svojho manžela, prevzala miesto kapitána loďstva a dohľad nad obchodnými i politickými jednaniami. Gracin manžel zomrel pri jednej z potýčok so súperiacim klanom Joyceovcov. Grace sa po protiútoku podarilo získať hrad tohto rodu a nejaký čas tu pobývala. Svojim energickým a nebojácnym prístupom si získala úctu a vážnosť svojich protivníkov. Neskôr sa Grace vrátila do Mayo na rodný ostrov Clare a odtiaľ sledovala rušnú premávku na neďalekej námornej trase. Vytvorila asi 200 člennú armádu a začala vyberať od kapitánov lodí poplatky za „ochranu“. Ten, ktorý nezaplatil, musel čeliť útoku jej výpalníkov. Roku 1566 sa vydala po druhý krát za Richarda Burkeho prezývaného Železný Richard z hradu Rockfleet pravdepodobne iba z vypočítavosti, aby rozšírila územie svojej pôsobnosti, vplyvu a zvýšila si prestíž a majetok, čo sa jej aj podarilo. Porodila ďalšieho syna Tibbota – údajne na palube lodi pri nejakej lúpežnej výprave. Tibbota neskôr kráľ Karol I. povýšil na prvého vikomta z Maya.

Grace sa stala veľmi známou. Svojou činnosťou veľmi príbuznou pirátstvu získala veľký vplyv a bohatstvo. Bola mimoriadne odvážna. V r. 1574 odrazila aj útok Angličanov, keď obliehali hrad Rockfleet. Dala strhnúť zo strechy olovenú krytinu, roztaviť ju a vyliať na hlavy útočníkov. Potom vyslala posla tajnou chodbou na pevninu, aby zapálil oheň v majáku a tým varoval jej loďstvo, ktoré potom Angličanov porazilo a ukončilo obliehanie. Grace jednoznačne nebola iba pirátkou, ale patrila medzi írskych rebelov, ktorí neuznávali anglickú nadvládu a drancovala aj anglické obchodné lode. Keď bol ako miestny guvernér z Anglicka menovaný sir Richard Bingham, nastali pre Grace a jej rodinu ťažké časy, pretože Birgham si stanovil úlohu zničiť ju. Grace sa však nezľakla a viedla neohrozene proti nemu ozbrojenú vzburu. Birgham nechal zabiť jej najstaršieho syna a Grace nemilosrdne prenasledoval. Tá sa uchýlila do Severného Írska a zúčastnila sa spiknutia s cieľom zjednotiť Írsko za pomoci španielskeho kráľa, ktorého Grand Armada vyrazila zmocniť sa Anglicka. Avšak z dochovaných písomných prameňov nie je zrejmý podiel jej účasti na celom spiknutí, ani sa neuvádza nakoľko sa zúčastňovala bojov a v akom postavení. V septembri r. 1588 pri jej domovskom ostrove Clare stroskotala loď, ktorej velil Don Pedro de Mendoza s asi 300 mužmi na palube. Don Pedro sa odmietol vzdať a obyvatelia ostrova jeho aj posádku zabili a korisť si rozdelili. V tom čase bol miestnym vládcom Gracein synovec, ale nie je zrejmé, či incidentu chcel zabrániť alebo ho podporoval a ani nie je jasné, čo vtedy robila jeho teta. Grace podľa niektorých prameňov pomáhala španielskym uprchlíkom. Isté je, že Birgham sa Grace chcel pomstiť za jej údajnú zradu a napokon sa mu podarilo zajať a uväzniť oboch jej synov a zhabať väčšiu časť loďstva. Grace sa ocitla v zúfalej situácii, ale nevzdala sa. Hľadala pomoc u samotnej kráľovnej. Písala jej listy, kde sa sťažovala na špinavé praktiky Birghama, prosila o milosť pre synov a vysvetľovala, že jej majetok bol neoprávnene zhabaný. Avšak listy ostali bez odozvy. Vybrala sa teda osobne za kráľovnou a stretla sa s ňou na hrade Greenwich. Nikto už presne nevie, prečo bola Alžbeta I. ochotná stretnúť sa s Grace. Osobne si myslím, že na tom nie je nič záhadné, ak trocha poznáme život a osud kráľovnej. Pri jej povahe ju určite lákalo stretnutie s odvážnou a bojovnou ženou, ktorá sa vymykala zvyklostiam svojej doby. Bola na ňu zvedavá a bola jej blízka svojím temperamentom. Okrem toho Alžbetina múdrosť sa aj v tomto prípade prejavila: zdá sa, že bola prezieravá voči nenávistným a určite neobjektívnym hláseniam svojho guvernéra v Írsku a tiež volila radšej cestu, kedy je výhodnejšie si nepriateľa nakloniť a zaviazať. A nesmieme zabudnúť ešte na jednu vec: vzťah Alžbety k pirátom bol vždy viac ako benevolentný, veď jej prinášali ohromný zisk do štátnej pokladnice. Môžeme sa možno viac obdivovať odvahe Grace. Dosť riskovala, ak išla priamo ku kráľovnej, pretože írske rebélie boli tŕňom v oku Alžbety a rada by s nimi skoncovala.

Nech to už bolo akokoľvek, dve obdivuhodné ženy sa stretli. Rozprávali sa spolu latinsky, pretože Alžbeta nevedela írsky a Grace nevedela anglicky. Z toho je zrejmé, že Grace sa muselo dostať v mladosti vyššieho vzdelania. Grace prosila o omilostenie svojich synov, vrátenie svojho majetku a odvolanie Birghama. Na oplátku sľúbila, že použije všetku svoju silu a postavenie, aby bojovala proti nepriateľom kráľovnej, (a uzavrela s kráľovnou dohodu o rozdelení ich koristi), a že nebude podporovať írske rebélie ani vykonávať pirátstvo proti Anglicku. Tým docielila prepustenie svojich synov a aj odvolanie Birghama, avšak iba na krátku dobu. Alžbeta ho onedlho zasa poslala do Írska, aby dohliadal na Grace.

Zo stretnutia s kráľovnou je známa jedna povesť, ktorá hovorí, že Grace náhle kýchla. Ktosi z prítomných dvoranov jej podal prepychovú vreckovku. Grace sa do nej vysmrkala a hodila ju do ohňa. Všetci zhíkli a kráľovná vraj povedala, že tú vreckovka si mala nechať ako dar na pamiatku a nie ju hádzať do ohňa. Grace odpovedala, že Ír nikdy nedá nič špinavé do vrecka šiat. Tým nepriamo upozornila na dodržiavanie väčšej čistoty a hygieny u Írov než u Angličanov. Po tejto jej odpovedi nastalo hrobové ticho, ale potom sa kráľovná rozosmiala.
Grace sa samozrejme ďalej venovala svojmu pirátskemu spôsobu obživy a aj podpore írskych rebélií. Ešte vo vysokom veku 67 rokov aktívne viedla svojich mužov do útoku pri škótskom pobreží. Zomrela v r. 1603 údajne na mori pri niektorej z mnohopočetných bitiek s nepriateľskou loďou, iné pramene hovoria, že zomrela v chudobe na hrade Rockfleet. Nech je to tak či tak, Grace vstúpila do histórie ako Queen of the Pirates i ako symbol írskeho boja za nezávislosť a nezmazateľne sa zapísala do množstva írskych piesní a povestí.

Najúspešnejší pirát všetkých čias

Názov článku vás možno zmiatol, veď má byť o žene, ale nejde o omyl. Chcem písať o tak divokej korzárke, že ju niektorí námorní historici označujú za najúspešnejšieho piráta všetkých čias. Cheng I Sao (alebo tiež Ching Shih) sa narodila r. 1785 ako Shih Yang a bola nútená si zarábať na obživu prostitúciou. V r. 1801 sa jej podarilo vydať za Chenga I, veliteľa pirátskej flotily. Cheng I bojoval vo vietnamskom povstaní, ale r. 1802 bol nútený ustúpiť do Juhočínskeho mora, kde začal pôsobiť. Z Vietnamu si Cheng I priviezol chlapca Chang Paa, ktorého adoptoval a ktorý neskôr zohral významnú úlohu. V tom čase, piráti v týchto a blízkych moriach mali problémy či už s vládou alebo medzi sebou. Chengovi a jeho žene sa podaril husársky kúsok. Zoskupili rozhádané, súperiace a nedisciplinované gangy do zväzku šiestich samostatných flotíl, plaviacich sa pod svojimi vlajkami rôznych farieb (červená, žltá, zelená, modrá, čierna, biela) a postavili sa na ich čelo. Roku 1805 tvoril tento pirátsky zväzok úctyhodný počet – 1.500 veľkých a malých džuniek, (niektoré pramene uvádzajú, že v r. 1804 Chengovu flotilu tvorilo 400 lodí a 70.000 členov posádky). Koncom r. 1807 Čcheng I v priebehu víchrice zomrel a jeho žena sa stala admirálom celej flotily, pričom aby si upevnila svoju pozíciu išla tak ďaleko, že si vzala za manžela svojho adoptívneho syna Chang Paa a tým stmelila aj rodinu. Chang Pao sa stal veliteľom Flotily červenej zástavy a neskôr aj otcom jej syna. Cheng I Sao spolu s Chang Paom presadila na svojich flotilách dodržiavanie jednoduchých ale účinných pravidiel – zaviedla kódex zákonov. Rozkazy mohol vydávať iba veliteľ flotily. Kradnúť v dedinách, ktoré pirátom poskytovali pomoc, bol hrdelný zločin. Rovnako aj neuposlúchnutie rozkazu alebo krádež zo spoločnej pokladnice. Ťažkým zločinom bolo aj znásilňovanie zajatých žien, dokonca aj v prípade, ak žena s pohlavným stykom súhlasila. Námorníka sťali a ženu hodili cez palubu s ťažkým závažím uviazaným na nohe. Dezertérom alebo tým, čo bez povolenia opustili posádku, odrezali jedno ucho. Cheng I Sao získala v histórii povesť krutej ženy, ale viac sa približuje pravde verzia, že i keď porušenie stanovených pravidiel trestala naozaj kruto – zväčša sťatím hlavy, ak posádka pravidlá dodržiavala, nemala s ňou žiadne problémy, zisk mala istý a spravodlivo rozdelený.

V rámci pirátstva sa Cheng I Sao zameriavala na prepadávanie slabých obchodných lodí a lúpenie a plienenie dedín vo vnútrozemí pozdĺž riek. Keďže však bola nielen majstrom manipulácie ale aj mimoriadne obchodne zdatná, zanedlho svoje aktivity rozšírila. Okrem bežného pirátstva zaviedla aj predaj dokladov o „bezpečnej plavbe“ všetkým pobrežným rybárskym plavidlám a za istý poplatok zabezpečovala ochranu aj námorným flotilám, ktoré plávali do Kantonu. Na pobreží nechala vybudovať sieť stanovíšť, ktoré slúžili ako miesto vyberania poplatkov. So svojimi 1.500 džunkami vyzbrojenými kanónmi zanechávala spúšť pozdĺž čínskeho a malajského pobrežia. Pobrežné dediny stavali domobranu, aby odrazili útočníkov, pretože piráti sa dokázali kruto pomstiť tým, čo ich zradili alebo im vzdorovali. Úradníci v Kantone boli bezradní, obrátili sa teda o pomoc na západné mocnosti. Prenajali si britskú vojnovú loď Mercury s 20 delami s posádkou zloženou z amerických dobrovoľníkov a od Portugalcov získali ďalších šesť vojnových lodí. Avšak tieto opatrenia zlyhali. V sérii bitiek v roku 1808 piráti zvíťazili a ešte si aj značnú časť vládnych lodí prisvojili.

Cheng I Sao by sa darilo i naďalej, keby nenarazila na odpor z vlastných kruhov. Vypuklo nepriateľstvo medzi ňou a veliteľom jednej jej flotily O-po-tae. Bojovala s ním a bola nútená ustúpiť. O-po-tae sa však zľakol jej možnej odvetnej pomsty a zo strachu radšej vyhľadal útočište u čínskej vlády. On a jeho flotila dostali milosť a vláda to isté ponúkla aj ostatným pirátom. V apríli 1810 osobne rokovali s Cheng I Sao. Prijala tiež milosť za cenu toho, že odovzdala svoje lode. Piráti boli rozprášení, ale mohli si nechať svoje nečestné zisky. O-po-tae a Chang Pao boli vymenovaní do významných postov v cisárskej byrokracie. Chang Paa povýšili až na podplukovníka, nechali mu malú časť flotily a pokojne sa potom usadil spolu s Cheng I Sao v provincii Fukien. Keď r. 1822 zomrel, Cheng I Sao sa odsťahovala do Kantonu, viedla známy bordel a herňu a v blahobyte žila až do svojej smrti r. 1844.


http://www.bernards.cz/irsky-mistopis/g ... 2009100013
http://www.thepirateking.com/bios/sao_cheng_i.htm
http://www.graceomalley.com/timeline.php
Robin Cross, Rosalind Miles, Bojovné ženy, tritisíc rokov odvahy a hrdinstva, vyd. Fortuna Libri, r. 2011

Napsal: 1/2/2012, 20:27
od Stuka
[align=justify]V niektorej z častí série Piráti z Karibiku istá pani Čingová ovláda skoro celý Tichý oceán. S obľubou odrezáva svojim protivníkom uši a nosí ich ako šperky. Tak teraz budete vedieť podľa akej postavy stvorili autori scenára pani Čingovú. Ale ja si veru na ňu ani zaboha neviem spomenúť, aj keď som videla všetky časti. :)

Napsal: 1/2/2012, 20:44
od Lord
A pak že ženský neumějí bojovat!
Pokud něco nebude přikrášlená legenda :)

Napsal: 1/2/2012, 20:48
od Stuka
Niečo bude určite legenda, ale kostra príbehov je pravdivá. Také ženy by asi nikto z vás nechcel mať doma :D . Na druhej strane by ste zasa určite núdzou netrpeli.

Napsal: 1/2/2012, 20:55
od Stryx
Cinani byli v PzK: Na konci sveta tjst. 3 :)

Jinak u keltskych a germanskych kmenu bylo docela bezne,ze zena bojovala po boku muze. Holt tam meli trosku vic emancipace,ktera vzala za svy s prichodem jiste viry ze stredniho vychodu :)

Napsal: 1/2/2012, 21:14
od Franz Trubka
Stuko, omlovam se, ja musim. Pred peti minutami jsem dokoukal film z roku 1964 Vinnetou, rudy gentleman. Ribana z kmene Asinibojcu taky strilela skvele :rotuj:

Napsal: 1/2/2012, 21:37
od Bleu
Stryx píše:Cinani byli v PzK: Na konci sveta tjst. 3 :)

Jinak u keltskych a germanskych kmenu bylo docela bezne,ze zena bojovala po boku muze. Holt tam meli trosku vic emancipace,ktera vzala za svy s prichodem jiste viry ze stredniho vychodu :)
Tak ona taková antická řecká i římská společnost byla taktéž silně patriachální, že jo.

Pokud jde třeba o germány Tacitus o tom píše trochu něco jiného.

Napsal: 1/2/2012, 22:21
od Destroyman
Protože mé pirátské veledílo jest ku Skeletově zuřivosti stále nedokončeno, šoupnu příběh dalších zajímavých pirátek aspoň krátce sem.
Anne Bonney byla dle soudobých novinových zdrojů poněkud rozmazlenou dcerkou amerického plantážníka, která už ve třinácti letech z legrace umlátila černou služku. Snad za vše mohla poněkud úchylná matka, která dcerku vychovávala jako kluka a v chlapeckých šatech. V patnácti už Anne vesele poznávala veškeré radosti života v námořnických putykách a v šestnácti se poprvé vdala. Její vyvolený byl však bohužel pirát a zanedlouho byl dopaden a oběšen. Mladistvá vdova našla útěchu v náruči dalšího piráta Jacka Rackhama alias Calico Jacka a navzdory dobovým zvyklostem se s ním plavila na loupežné výpravy. Základnu měl povedený páreček na Bahamách, odkud od roku 1719 na šalupě William přepadal lodě přibližně v prostoru Bermudy – Haiti. Nutno podotknout, že Anne Bonney byla sexuálně natolik zdatná, že bez problému uspokojovala všechny potřeby svého manžela, pirátské posádky a příležitostně i námořníků ze zajatých lodí. A při podobné příležitosti se stala zajímavá věc. Do libidoidního oka Anne Bonney padl jakýsi zajatý bezvousý námořníček, který se její přízni vehementně bránil. Anne se však nedala a přefikla ho, i když se ukázalo, že námořníček je ve skutečnosti ženská. Byla jí Mary Read.
I Mary Read byla údajně vychovávána jako chlapec, tentokrát z důvodu, aby byly splněny podmínky jakési závěti. V mužském převlečení sloužila na obchodní lodi a dokonce v britské armádě. Tam se seznámila s jakýmsi seržantem, který byl brzy demobilizován, vdala se za něj a otevřeli si hostinec. Seržant však zemřel, hospoda přišla na buben a Mary se vrátila na moře, kde ji zajal Jack Rackham a Anne Bonney.
Mary a Anne se do sebe zamilovaly, což ovšem neznamenalo, že by nějak zanedbávaly nebo omezovaly svého manžela a pirátské kamarády. Pirárská loď se však stala plovoucím bordelem (míněno jak ve smyslu hanbinec, tak nepořádek) a to nemohlo vydržet dlouho. Po jednom úspěšném lupu u pobřeží Jamajky piráti zakotvili a začali slavit. Byla to prachpitomost. Na Jamajce totiž sídlil anglický guvernér, což znamenalo, že měl k dispozici vždy nejméně jednu válečnou loď. Tentokrát to byla šalupa kapitána Barneta a pirátská kolegyně William byla snadným soustem. Piráti byli tak ožralí, že se nedokázali pohnout. Situaci skrz mlžný opar jakž takž chápaly jen obě ženy, ale nepovedlo se jim piráty postavit na nohy, natož aby je přiměly k obraně nebo k útěku. Ještě přesekly kotevní lano, ale to bylo všechno. Za chvíli na Williama přeskákali vojáci a piráty zajali. Odpor kladly jen ženy.
Všichni byli odsouzeni k smrti. Anne a Mary trest oddálily, protože prohlásily, že jsou těhotné. Anne svého milovaného Jacka Rackhama vyprovodila na popraviště láskyplnými slovy: „Kdybys bojoval jako chlap, nevisel bys jako pes!“
Další osudy obou žen jsou nejasné. Mary ve vězení zemřela (snad při porodu), zatímco Anne byla v roce 1721 propuštěna. Je možné, že v tom svou úlohu sehrál její tatínek-plantážník, respektive jeho známosti a peníze. Jak se to mělo s jejím těhotenstvím o tom se vedou spory. Podle jedněch si ho vymyslela a za rok zemřela, podle jiných dítě širokému kolektivu otců skutečně povila, tatínek se jí postaral o patřičně lhostejného či blbého ženicha, kterému porodila dalších deset dětí a zemřela ve věku osmdesáti let.
Nicméně skutečnou pravdu asi říká jen mlynář Ladislav Smoljak ve filmu Na samotě u lesa: „Ovšem je to jenom pověst.“ :D

Zleva Mary Read a Anne Bonney.

Obrázek

Napsal: 1/2/2012, 22:32
od Stuka
Franzi, myslím že je to celkem oprávněná připomínka, že indiánské ženy byly také statečné.
Ano, kdysi v začátcích vytváření lidského společenství, měl matriarchát navrch. Muži si cenili žen nejen pro jejich roly matky ale spájeli je s podobenstvím Matky země živitelky. Ženy zvládly všechno a dlouho byly v úctě po každé stránce. Např. i ve Starém Egyptě.

emancipace,ktera vzala za svy s prichodem jiste viry ze stredniho vychodu


Dobrá připomínka. (A už jsme zase u toho :D ). Jasně, že křesťanství zatlačilo ženu hluboko do bahna, usadilo ji do kouta a udělalo z ní zřídlo všech hříchú. Jako slabá náplast potom posloužil kult panny Marie. Naštěstí se objevily tak silné ženy jako např. Alžběta I. a ukázaly všem chlapúm jak se má vládnout a Grace ukázala, že když má žena v ruce zbraň, tak pámbíčkáři se múžou leda modlit za svou bídnou duši. :wink:

Napsal: 1/2/2012, 22:37
od Stuka
Dobrý dodatek..Anna a Mary. Ženy si prostě vystačily v každé oblasti i kdysi v dávné době :D a ti mizerní chlapi jim to nakonec pokazili. :D Snad ten příběh je pravdivý? Aspoň já si myslím že ano.

Napsal: 1/2/2012, 22:55
od asija
Tyjo, tak pani chingova na perokrezbe je fakt husta :oops: Myslim ze obrazu docela pomohlo ze si tentokrat nevzala sve oblibene šperky :D

Napsal: 1/2/2012, 23:35
od Bleu
Stuka píše:Franzi, myslím že je to celkem oprávněná připomínka, že indiánské ženy byly také statečné.
Ano, kdysi v začátcích vytváření lidského společenství, měl matriarchát navrch. Muži si cenili žen nejen pro jejich roly matky ale spájeli je s podobenstvím Matky země živitelky. Ženy zvládly všechno a dlouho byly v úctě po každé stránce. Např. i ve Starém Egyptě.

emancipace,ktera vzala za svy s prichodem jiste viry ze stredniho vychodu


Dobrá připomínka. (A už jsme zase u toho :D ). Jasně, že křesťanství zatlačilo ženu hluboko do bahna, usadilo ji do kouta a udělalo z ní zřídlo všech hříchú. Jako slabá náplast potom posloužil kult panny Marie. Naštěstí se objevily tak silné ženy jako např. Alžběta I. a ukázaly všem chlapúm jak se má vládnout a Grace ukázala, že když má žena v ruce zbraň, tak pámbíčkáři se múžou leda modlit za svou bídnou duši. :wink:
Stuko a co to onehdá tebou opěvované starověké Řecko nebo Řím?

Ad. vlivné ženy ve středověku. Mě z hlavy napadá třeba Eleonora Akvitánská nebo Theofana - manželka Oty II., nebo její tchýně Adéla Burgundská. V byzanci třeba císařovna Theodora I. nebo třeba Irena. Takhle by se alo pokračovat...

Ad. zadupalo li křesťanství, resp. katolická církev ženu do země jak se díváš třeba na výše zmíněnou Janu z Arku, která se jistě křesťanka a katolička byla, dokocne nesla ideu "miles christy"

Napsal: 2/2/2012, 10:01
od Bleu
Ještě k tomu Tacitovi ve své Germánii píše:

7. Řízení vojska
(...)
Hlavní pobídkou ke statečnosti je to, že oddíl jízdy nebo pěchoty není utvořen náhodou jako libovolné seskupení, ale že to jsou vždy členové téže rodiny a příbuzní; a v bezprostřední blízkosti jsou lidé jim nejdražší, takže bojovníci slyší své ženy křičet a své děti plakat. Jejich svědectví je pro každého nejsvětější, jejich pochvala nejcennější. Se svými ranami přicházejí k matkám nebo manželkám, a ty bez zděšení počítají a prohlížejí zranění a přinášejí bojovníkům jídlo a povzbuzení.

18. Sňatky
Přesto tam jsou manželství přísná a v tomto bodě si jejich mravy zaslouží největší chválu. Vždyť se takřka jediní z barbarů spokojují jen jednou manželkou, kromě ojedinělých případů, kdy dochází k mnohoženství, avšak ne pro ukojení smyslnosti, nýbrž kvůli vznešenosti. Věno nepřináší manželka manželovi, ale manžel manželce. Jsou při tom rodiče a příbuzní a posuzují dary - nejsou to však dary vybrané pro ženskou marnivost nebo takové, aby se jimi mohla mladá manželka ozdobit, nýbrž kusy dobytka, kůň s uzdou a štít s oštěpem a mečem. Výměnou za tyto dary dostane Germán nevěstu, a ona zas přinese nějakou zbraň svému ženichovi: to je považováno za nejpevnější pouto, za posvátné tajemství, to jsou jejich božstva ochraňující manželství. Aby si manželka nemyslila, že stojí stranou mužských zájmu nebo střídavého štěstí válečného, připomíná se jí hned na začátku jejího manželství, že přichází do manželova života jako družka v námahách a nebezpečí, aby v pokoji i v boji snášela a podstupovala totéž co muž. Takový smysl má spřežení volů, vystrojený kůň, darované zbraně. Tak má žít, tak má umřít: musí přijmout dary a odevzdat je svým synům neporušené, aby je od nich přijaly snachy, a ty pak aby je zas odevzdaly vnukům.

19. Manželství
Proto žijí germánské ženy cudné, nezkaženy svody divadel a dráždidly hostin. Tajné dopisování neznají ani muži, ani ženy. V tak početném národe dochází k cizoložství jen velmi vzácně. Potrestání manželské nevěry přichází okamžitě a je přenecháno manželovi: ostříhá jí vlasy, strhne z ní šat, před zraky příbuzných ji vyhodí z domu a žene ji karabáčem přes celou vesnici. Porušení cudnosti se totiž neodpouští; takové žene nepomůže k manželovi ani krása, ani mládí, ani bohatství. Tam se totiž nikdo nesměje neřestem a nikdo neříká, že to s sebou nese doba, svádět a nechat se svádět. Líp jsou na tom ovšem stále ještě v těch obcích, kde se vdávají jen panny a kde má provdaná žena jednou provždy konec s nadějemi a přáními. Dostanou jediného manžela, tak jako mají jediné tělo a jediný život, aby se jejich myšlenky netoulaly za jeho smrt, aby se jejich touhy nepouštěly dál, aby v manželovi nemilovaly manžela, ale manželství.
Omezovat počet dětí nebo zabít některé z dětí později narozených je považováno za hanebnost a víc u nich zmohou dobré mravy než jinde dobré zákony.

Napsal: 2/2/2012, 10:08
od Stuka
Od témy bojovných žien teda prejdem k téme postaveniu žien v spoločnosti. Začínalo sa matriarchálnou spoločnosťou a prešlo sa postupne na silne patriarchálnu, ktorá sa zvrhla až do prehnanosti. V starom Egypte mala ešte žena skvelé postavenie, rovnocené mužom a bola vážená. V starom Grécku postavenie žien padlo hlboko dole. Ženy boli odsunuté do domácnosti a boli im zobraté skoro všetky práva a možnosť realizácie. Výnimku tvorila Sparta, kde ženy boli rovnocenné mužom a vážené. V starom Ríme mali ženy oveľa lepšie postavenie ako v starom Grécku, ale tiež im viacmenej bola predurčená úloha strážkyne rodinného krbu a nesmeli zastávať žiadne verejné posty. Na druhej strane - skvele a detailne vypracované rímske právo im dávalo kopu možností a upravovalo ich stav a umožňovalo im aj možnosť realizácie. Stále sa však bavíme o patriarchálnej spoločnosti, kde vedúce postavenie mal muž. Neoficiálne vašak častokrát žena bola tá, ktorá v rímskej spoločnosti i rozhodovala a mužov ovplyvňovala a pravdepodobne nemala veľa dôvodov si sťažovať, ak ovšem bola majetná.
Ale to je zasa iné kafé... Ak bol v antike človek chudobný, bolo jedno či to bol muž alebo žena, skákať od radosti veľmi nemohol. (Otrok sa mal resp. lepšie ako chudobný slobodný človek - to len na okraj).
Takže , keď to zhrniem, tak kresťanstvo samozrejme prevzalo vzor správania sa k ženám, ale aj muselo nie? Kresťanstvo nebol nový typ spoločnosti. Rimania, Gréci, Hotentoti a ja neviem kto ešte zmenili svoju vieru, ale spôsob života im ostal ten istý. Kresťanstvo sa rozšírilo do vtedajšieho sveta. Čo sa týka postavenia žien - ostalo nemenné a postupne sa zhoršilo. Pretože iné je, ak v starom Grécku žena trčí doma a stará sa o rodinu, iné je ak v starom Ríme má za sebou právny vymakaný systém a iné je, ak na ňu naraz niekoľko fanatikov ukáže prstom označí ju za páchateľku prvotného hriechu a nahádže na ňu všetku špinu, čo sa dá. Nebudem tu detailne rozvádzať, čím kresťanstvo prispelo k zhoršeniu postavenia žien v spoločnosti, ale bolo toho dosť a teraz nemyslím na materiálne postavenie.
Čo sa týka Jany z Arcu - to by sme sa museli dlho baviť o tých ženách, ktoré v pomätení a pod tlakom spoločnosti, aby chúdence zmyli zo seba všetky hriechy a vyhli sa sexuálnej (rozumej hriešnej) túžbe, zasvätili sa Kristovi a videli ho, počuli ho (alebo jeho matku) a vykonali v jeho mene niečo odvážne (vo svojom nmene nemohli) a zomreli v jeho mene. Janu z Arcu by dnes určite zobrali do parády psychiatri - to je viac menej isté, ale ako neohrozená bojovníčka má moju úctu.

Napsal: 2/2/2012, 11:52
od Pátrač
No vida. Zajímavé ale prosil bych zůstat u žen bojovnic a postupně to doplňovat. Nerad bych aby se z toho stala platforma za boj o emancipaci. K tomu jsou jiná fóra a jiné možnosti.

A otázky boje proti křesťansví jako původci všeho zla zde nebudou řešeny vůbec, nebo moje turbo myš z tímto jinak velmi nadějným vláknem udělá krátký proces. A myslím to vážně.

Napsal: 2/2/2012, 11:54
od Stuka
Súhlasím, len treba upozorniť tých, čo s tým začali. Ja som to nebola.

Napsal: 2/2/2012, 12:01
od Pátrač
Stuko - já vím a proto to nechám tak jak to je.

A nyní malé školení:

Jako autor sama nemusíš reagovat na to na co nechceš a sama můžeš ve svých příspěvcích diskusi usměrnit - jsi dobrý autor a jistě si s tím poradíš když budeš chtít. Toto ale platí pro všechny autory.

A abych jen nenadával, zde: http://www.palba.cz/viewtopic.php?t=3056 je dobrá práce o jedné z největších žen bojovnic v dějinách od miry kačerů, jehož toto téma jistě těší.

Napsal: 2/2/2012, 14:44
od Stuka
Jako autor reaguju ráda na to, co chci a jako autor mám ráda, když múj článek vyvolá diskusi, i když někdy od hlavní témy trochu odkloněnou. Ale myslím že v tomto případě to stále byla diskuse motající se kolem témy článku. Pokud by jsme se měli vždy striktně držet jenom témy článku, tak by zde některé diskuse nemohli mít přes 20 stránek.:wink:

Přidám ještě malou zajímavost k témě článku. Mnoho žen se účastnilo rúzných bitek přestrojených za muže. To bylo celkem běžné. Ptáte se, zda se nepřišlo na to, že se jedná o ženu? Někdy se dařilo dlouho tajit, že se jedná o ženu z dúvodu prostého: žena měla chlapeckou postavu anebo šikovně upravený oděv. Dodržování hygieny nebylo kdysi tak úzkostlivé, takže k žádnému obnažení nedocházelo. K prozrazení docházelo, když žena byla zraněna a musel ji ošetřit lékař.

Zde malý příběh na dokreslení výše uvedeného textu. V americké občanské válce bojovalo asi 400 žen. Jedna z nich měla to štěstí, že válku prožila bez jediného škrábance a i po válce (nejen během ní) žila jako muž. A co je opravdu na celé historce pikantní - její mužské příjmení je zapsáno na památníku věnovaném Illioiským vojákúm ve Vicksburgu, kteří tam bojovali.

Jednalo se o Jenie Hodgersovou. Narodila se v Irsku a ukryla se na loď a odplula do USA. V r. 1862 vydávajíc se za muže, vstoupila do novovytvořeného 95.illinoiského pluku pod jménem Albert Cashier. Sloužila pod generálem Grantem, získala si dobrou pověst a bojovala asi ve 40 bitvách. Také se zúčastnila obléhání Vicksburgu. Po válce si ponechala mužské příjmení a pracovala na farmě. Mohla dostat vojenský dúchod za službu v občanské válce, ale odmítla se podrobit lékařské prohlídce a dúchod nedostala. Až v r.1911 byla její pravá totožnost prozrazena, neboť ji srazilo auto jejího zaměstnavatele a zlomilo ji nohu. V nemocnici pro veterány lékař zjistil, že jde o ženu, ale neprozradil ji a našel jí místo v domově pro staré vojáky, kde zemřela.

Z fotky je zřejmé, že se nejednalo o žádnou krasavici.:)
http://www.civilwar.org/education/histo ... dgers.html

Napsal: 3/2/2012, 06:51
od Franz Trubka
Stuko, co takhle sluzba zen v soucastnych armadach? Ja tady v Chicagu obcas nejakou vidim a docela jim to sekne :D Trochu vlezt Patracovi do zeli a popsat sluzbu zen v izraelske armade.

Napsal: 3/2/2012, 11:12
od VGR_j4ck41
srandovni ... zrovna pred par dny jsem docetl knizku z cyklu Zemeplochy od Terryho Pratchetta, ktera se jmenovala Podivny regiment a ktera se zabyva fenomenem prevlecenych zen v armade