Stránka 1 z 1

Temné storočie IV. Vojenská taktika Maďarov.

PříspěvekNapsal: 8/2/2018, 19:31
od palo satko
Temné storočie IV. "De sagittis Hungarorum libera nos, Domine" Vojenská taktika Maďarov.

Tabuľka v uvedenom článku o nájazdoch Maďarov dáva v celku jasný pohľad na ich účel. V podstate sa nejednalo o nejaký plánovaný teror, mimoriadnu vojenskú schopnosť etnika a jeho neukojiteľnú agresiu, ale v prvom rade o záchranu zvyškov kmeňa, porážku najbližších nepriateľov, a neskôr hlavne o svojrázny spôsob živobytia v prostredí limitovaných zdrojov. Nakoniec zodpovedá to nielen tradičnému pôsobeniu nomádov v Karpatskej kotline, ale aj spôsobu života Maďarov v oblastiach Veľkej stepi nad Čiernym morom.

Nomádsky luk a jeho limity.

Károly Mesterházy sa zoberal vojenskou taktikou starých Maďarov a pri jej analýze celkom pochopiteľne vychádza z ich hlavnej zbrane, luku a šípov. Šípy boli vyrobene väčšinou z dreva, kovová šípka bola prilepená pravdepodobne sírou a omotaná koženým pásikom a rovnako bol riešený aj koniec šípu so zárezom. Z iných zbrani prakticky vylúčil kopiju, takže zostala šabľa. Šabľa je výborná zbraň, ale je vhodná pre boj s utekajúcou jazdou a jednotlivými pešiakmi. Na čelný útok proti karolínskej alebo slovanskej jazde sa nehodí a tak isto je nepoužiteľná pre útok na šik pešiakov, ktorí majú kopije. Maďari nemali ťažkú jazdu ani pred príchodom do Karpatskej kotliny a v 10. storočí si ju nevybudovali. Hoci v hroboch bojovníkov sa nachádzajú koristne meče západného pôvodu, nikde v Karpatskej kotline sa nenašlo akékoľvek či už krúžkové alebo segmentové brnenie maďarského jazdca.
Na základe archeologických nálezov tulca stanovuje limit množstva šípov, ktoré si jazdec bral do boja na 19 kusov. Z toho jasne vyplýva, že jazdec si musel vystrelene šípy doplniť a Károly Mesterházy poukazuje na to, že počet šípov určoval bojovú taktiku. Tábor maďarského vojska nemohol byt príliš vzdialený od bojiska a zároveň bol absolútne nevyhnutný pre úspech na bojisku. Obsadenie tábora nepriateľom reálne vyradilo celu maďarskú jazdu z boja, lebo po vystrieľaní šípov nemala ako bojovať. Názorné je to vidieť pri bitke Ota I. s Maďarmi na Lechu. Maďari mali príliš ďaleko tábor a keď vystrieľali šípy nemohli sa vrátiť do tábora. Disciplinovaní Otovi ťažkí jazdi ale pomocou kopiji Maďarov natlačili do rieky. Aj keď mnohí priamo z bojiska utiekli, po porážke sa už nemohli do svojho tábora vrátiť. Bez šípov a potravín sa stali ľahkým terčom útokov a dokázali ich zabíjať aj miestni obyvatelia.

Taktika útoku.

Maďari používali dva spôsoby boja v otvorenej krajine: Rýchly útok, vylákanie nepriateľa klamlivým útekom a opätovný útok do rozháraných radov nepriateľa. Druhy spôsob, oveľa častejší predstavovalo obkľúčenie brániaceho sa nepriateľa a jeho donútenie k úteku po dlhodobom ostreľovaní. Keďže vtedajšie karolínske, alebo slovanské vojsko pozostávalo skoro vždy z ťažkej alebo minimálne štítom chránenej jazdy a štítom a kopijou vyzbrojenej pechoty bolo náchylne bez výkonných lukostrelcov nezvládať dlhotrvajúcu obranu proti šípom. Maďarský dynamicky útok šípmi proti pechote a použitie rombických šípov proti koňom prinášal straty a nakoniec viedol k rozvratu.
Stredoveké armády na rozdiel od armád Alexandra Veľkého, alebo Rimanov málokedy používali v pozemnej bitke mechanické vrhače striel, ktoré by umožňovali na väčšiu vzdialenosť než bol dostrel nomádskych lukov, zasiahnuť kone, alebo jazdcov. Ale aj tak neboli úplné bezbranní a nemuseli vždy prehrať. Aj nomádi majú svoje slabé miesta na bojisku v otvorenom priestore. A tými su tábor a korisť. Príklad s táborom je spomenutý v predchádzajúcom odstavci.
Druhá taktika boja proti ľahkej jazde bola založená na napadnutí nájazdníkov pri ich návrate s korisťou. Názorne je to vidieť na bojoch medzi Bavormi a Maďarmi. Bavori poznajúc Maďarov, ktorí cez ich územie najčastejšie podnikali ťaženia, dosahovali víťazstva aj vtedy, keď mocnejšie armády utrpeli porážku. V roku 909 Maďari plienili vo Švábsku a na spiatočnej ceste ich porazil bavorský Arnulf. O rok vpadli opäť vpadli Maďari do Švábska a Franska. Pri Augsburgu 12. júna porazili Švábov a 22. júna porazili Frankov. Ale na spiatočnej ceste Maďarov porazili Bavori pri Neuchingu. V roku 913 opäť Arnulf porazil s pomocou Švábov Maďarov, ktorí predtým plienili v južnom Nemecku a Burgundsku. To čo na prvý pohľad môže vyzerať ako oneskorená reakcia na jazdecky útok, bola úspešná bojová taktika a používali ju aj uhorskí králi pri útokoch Pečenehov a Kumánov do Uhorska. Len pri Mongoloch, kráľ Belo IV. s touto taktikou vliezol do mongolskej pasce. Ale Mongoli boli naozaj „iná level“.

Limes

Samozrejme ešte existoval starý, viac-menej osvedčený spôsob ochrany. Postaviť múr, hradbu, limes. Stavať múry, opevnene hradby tiahnuce sa kilometre v krajine a chrániace roľnícke obyvateľstvo pred nomádmi je veľmi starý vynález. Asi vôbec prvý limes vybudoval štvrtý kráľ tretej dynastie v mezopotámskom Ure. Šú-Sîn ktorý vládol v rokoch 2039-2030 pred Kr.. Ten dal postaviť limes proti nomádskym Amorejcom. Zastavil ich na celých 15 rokov a potom ho prelomili. A zopakovalo sa to pokažde. Len sto rokov pred nájazdmi Maďarov stavali Frankovia hradby proti nájazdom Slovanov známe ako Limes Sorabicus a Limes Saxoniae. Tiež problém nevyriešili a tak proti Maďarom sa nik o výstavbu ďalšieho limesu ani nepokúsil.
Existuje ale zmienka o zatarasoch. Liudprandova kronika (10. storočie) spomína: "Medzitým Arnulf kráľ tých národov, ktoré žijú na severe, nemocúc premôcť vojvodu Moravanov Svätopluka, o ktorom sme se zhora zmienili a ktorý sa mu mužne staval v boji na odpor, odstránil beda - tieto veľmi opevnené prekážky, o ktorých sme predtým povedali, že sa všeobecne nazývajú zátarasy (záseky?), a zavolá na pomoc národ Maďarov, chtivý, smelý, nepoznajúci všemohúceho Boha, dobre znalý všetkých zločinov a dychtiaci iba po vraždení a lúpežiach- ak sa len pomocou dá nazvať to, čo nedlho potom, keď on zomrel, bolo ako jeho národu, tak ostatným národom, žijúcim na juhu a západe vážnym nebezpečenstvom, ba dokonca záhubou. Čo teda? Svätopluk je premožený, podrobený, urobený poplatným; ale nie sám. Och ty slepá túžba kráľa Arnulfa po vláde! Och tie nešťastné a horké dni! Zvrhnutie jediného človeka sa stáva záhubou celej Európy. Slepá ctižiadosť, koľkých ženám pripravuješ vdovstvo, otcom smrť detí, pannám zneuctenie, kňazom a ľudom božím zajatie, chrámom opustenie a obývaným krajom spustnutie! Ale vráťme sa k veci. Teda po porážke Svätopluka, vojvodu Moravanov, Arnulf v nastalom mieri vládne. Maďari medzitým keď spozorovali výsledok a prehliadli si krajinu, strojil v srdciach zlo, čo neskôr vyšlo najavo." (podľa Hradiská.sk)
Podľa mňa sa jedna o fikciu, o predstavu stredovekého kronikára. Do Karpatskej kotliny sa z východu dá vojsť jedine cez priesmyky v Karpatoch a je pravdou, že v čase útoku Mongolov v roku 1241tam boli narýchlo vybudovane záseky, ale neexistujú žiadne dôkazy, že by Frankovia, alebo Bavori tieto, pre nich geograficky tak vzdialene, priesmyky ovládali. Samozrejme existuje aj juhovýchodná cesta cez Macedónsko popri Dunaji. Tou cestou pravdepodobne do Potisia utieklo maďarské vojsko po porážke od Bulharov, ale tiež nie je známe, že by Arnulf na tamojšom území mal nejaké významne obranne pozície.
Hradiská
Obrázek
Časté nájazdy Maďarov do Saska donútili cisára Henricha I. Vtáčnika prijať účinne opatrenia. Nakoniec „vynašiel“ ten istý spôsob obrany ako Slovania o sto rokov predtým vo vtedajšom Rusku: prikázal stavať hradiska. Aby boli trvale v dobrom stave, nariadil každému ôsmemu mužovi aby na hradisku trvale žil, aby na hradisku sa zhromažďovali zásoby a aby tam boli postavene obydlia pre všetkých. Tieto „Fliehburgen“ naozaj fungovali. Nie vždy ale väčšinou. Minimálne natoľko, aby nájazdníkov zdržali, lúpež im predražili bojom a hlavne odrezali ich od významnej časti zásob a koristi. Je zaujímavé, že pri jednom s útokov Uhrov v roku 924 na podobný hrad padol do zajatia významný maďarský princ. Za jeho prepustenie ponúkli Uhri významný obnos v zlate, Henrich I. Vtáčnik zlato odmietol, ale požadoval mierovú dohodu. Mier v trvaní 9 rokov aj uzavrel a vraj sa Henrich ešte od roku 926 zaviazal platiť Maďarom významný tribút. Nedá sa určiť čo vlastne ten tribút predstavovalo, lebo v Karpatskej kotline sa nenašli žiadne mince, ktoré by s platením tohto tribútu súviseli. Pritom tribúty vládcov z Talianska sa v hroboch na území kde žili Maďari našli. Je ale dosť pravdepodobne, že nebol platený v minciach, ale zlatom a striebrom v inej forme, napr. náboženských predmetov, klenotov, drahého ošatenia,... Sasky kronikár Widukind z Corvey zaznačil reč cisára Henricha k zhromaždenému ľudu v roku 932.
„Až doteraz som váš, vašich synov a dcéry olupoval a napĺňal pokladnice Maďarov, teraz musím olupovať kostoly a Božích služobníkov, pretože nám nezostali žiadne peniaze, okrem nahých tiel. Sami preto uvážte, čo mam v tejto veci robiť. Mám zobrať poklad zasvätený Bohu a dať ho ako výkupne za nás nepriateľom Božím?“
Henrich využil čas mieru a vybudoval a vycvičil jazdu a pechotu, ktorá bojovala disciplinovane a účinne. Keď si došli v roku 932 Maďari vyzdvihnúť tribút, Henrich im hodil mŕtveho psa pod nohy. Na druhy rok vyslali Maďari veľkú armádu a Henrich ich 15.3.933 porazil v bitke pri Merseburgu. V bitke pešiaci ktorí sa dobre kryli v disciplinovanom šíku, prilákali na seba útok ľahkej uhorskej jazdy a keď vyčerpali zásoby šípov, Henrich ich napadol ťažkou jazdou. Maďari utiekli a keď videli že Henrich sa zmocnil ich tábora a zajatcov, vrátili sa domou. Táto prehra im bola príučkou až do roku 955.

Výpravy v žolde.

Väčšina maďarských výbojov nebola vo forme koristníckych nájazdov ale bojovali v žolde niektorého západného vladára. Z hore uvedeného je zreteľne, že neexistovala vo vtedajšej západnej spoločnosti vládna a vojenská sila, ktorá by sa pokažde dokázala vysporiadať z nájazdom, ktorý bol vedený prekvapujúco na dlhu vzdialenosť a v zásade sa vyhýbal veľkým bitkám. Použiť maďarskú jazdu bolo výhodné a dá sa povedať, že Maďari mali pracú temer každý rok.
Predstava, že poslovia s darmi absolvovali nebezpečnú cestu na ostrov Csepel v strede Dunaja v priestore dnešnej Budapešti, aby dohodli útok Maďarov na svojich kresťanských susedov, alebo nepriateľov, nie až tak veľmi vzdialená realite. Aj napriek lamentovaniu kronikárov, medzi Maďarmi a Západom existovali kontakty a určitá dôvera. Príkladom môže byt, že bavorsky kráľ Arnulf, ktorý Maďarov niekoľko krát porazil, sám dvakrát našiel útočisko pred svojim západným nepriateľom práve medzi Maďarmi. Bohužiaľ pre nás, vyslanci západných kráľov a vojvodov boli skôr obchodníci ako mnísi a tak o tom čo na územiach, ktoré boli pod maďarskou nadvládou videli, nevyhotovili záznamy. Ale vráťme sa k vojenstvu.

Veľkosť maďarskej výpravy.
Zásadná otázka znie, koľko maďarských jazdcov si bolo možne „objednať“. Nie len z pohľadu nákladov, ale z posúdenie reálneho množstva jazdcov, ktoré maďarský kmeňový zväz mohol vyčleniť pre „spanile jazdy“.

Výška žoldu.

Obvyklá odmena pre maďarské vojsko bola 10 modiov striebra. Jeden modius - merica (stará a v rannom stredoveku zaužívaná objemová miera) je 8.73 litra. Ak budeme považovať za bežne, že mincami a striebornými šperkmi nebol cely objem modia vyplnený, ale cca 90%, dôjdeme pri špecifickej hmotnosti striebra k váhe „strieborného modia“ 8,73 X 0,9 x 10,49 = 82,4 kg. Desať meríc striebra tak malo váhu cca 800 kg. Cena striebra v dnešných časoch málokedy prekročí 15 eur za kg. Takže žold pre starých Maďarov bol na dnešné pomery 12 000 eur. Na vtedajšie mince ale dostaneme väčšie číslo. Denár cisára Arnulfa vážil 1,54 gramov. Takže 10 meríc striebra bolo v minciach cca 520 000 denárov, čo už je iné číslo. Ešte ale treba stanoviť, aká veľká jazdecká armáda sa v 9.storoči za cca 500 000 denárov dala u starých Maďarov „objednať.

Výpočet cez potraviny.

Musíme použiť prerátanie cez potraviny a uvedomiť si, že celu ľudskú históriu boli potraviny drahé až do doby priemyselnej výroby náhradných potravín, ktoré nakupujeme v supermarketoch. Pri prepočte si pomôžeme starým Gréckom. Cena potravín v starovekom Grécku bola podobná cene potravín v Taliansku v 10. storočí. cca 10 drachiem (cca 110 eur) stala mesačná strava jedného gréckeho pešiaka pri ťažení. Je to spodná hranica, lebo sa predpokladalo, že zvyšok sa získa plienením a korisťou. Na jedného jazdca bolo potrebných 30 drachiem. Jedna drachma bola 4,57 gramov striebra, čo je 3 denáre. Takže len na uživenie maďarského jazdca bolo treba vynaložiť za mesiac 90 denárov, zaokrúhlime to na 100 denárov. Ťaženie trvalo niekoľko mesiacov niekedy sa zmenilo aj na rok, ale keďže „západniari“ mali vo zvyku bojovať len v lete tak uvažujme so 4 mesiacmi. Pre jedného jazdca a to nerátame výrazné vyššiu odmenu pre elitu a vodcov, potrebuje cisár alebo kráľ v Toskánsku 400 denárov. Jednoduchým prepočtom každému vyjde, že jazdecky oddiel Maďarov mal v priemere okolo 1000 jazdcov. To je samozrejme najnižší možný počet. Ak sa priráta že stravu si Maďari brali „z krajiny“ a ich lúpež aj z majetku objednávateľa bolo tolerovane, tak je možne číslo navýšiť, ale podľa mňa maximálne trojnásobne. 3000 jazdcov mohla byt obvyklá veľkosť maďarskej výpravy či už v žolde, alebo za korisťou do Západnej Európy alebo Talianska. Približne to zodpovedá vtedajšej realite, lebo židovsky cestovateľ Ibrāhīm ibn Yaʿqūb uvádza, že poľské knieža Mieško ma 3 000 obrnených vojakov. S takým relatívne malým počtom kvalitných ozbrojencov Mieško založil Poľské kráľovstvo a bol mocným vládcom vtedajšej Európy. Maximálna možná sila celého maďarského zväzu v tzv. prvej generácii neprekročila 10 000 jazdcov.

Celkový odhad.

Musíme si vysvetliť, kto sú to Maďari tzv. prvej generácie. Je to súčet Maďarov, ktorí sa usadili v Hornom Potisi so zvolením Moravanov, maximálny počet jazdcov 1000 a z toho vypočítaná populácia 6000 ľudí. Plus Druha vlna, to je tí čo prešli cez Karpaty pri úteku pred Pečenehmi, pravdepodobne 10 000 ľudí, z toho max. 2000 jazdcov. A nakoniec tretia vlna, len samotní jazdci, ti ktorí sa zachránili z bitky v Bulharmi. Ich počet je možne len odhadnúť, ale iste nepresiahol 5 000. Takže nakoniec mame dohromady ani nie 25 000 príchodzích, ale z toho maximálne 10 000 jazdcov, čo predstavuje podstatnú vojenskú silu v Karpatskej kotline, ale už nie v Europe. Najmä keď sa bojové straty jazdcov nedopĺňali minimálne „kus za kus“ a už vôbec nie v rovnakej kvalite.

„Zaujatá Vlást“.

Druha dôležitá otázka je aké územie vlastne Maďari ovládli. Tradičný pohľad vychádza z hraníc arpádovského Uhorska. Lenže tak jednoduché to samozrejme nie je. Nomádi, keď to zjednodušíme chápu určitú oblasť ako svoje posvätne územie a ďalšie oblasti ako rozsah svojho mocenského vplyvu s rôznou intenzitou uplatňovania moci. Veľakrát to nie je len prejav mocenského vplyvu, ale sú to aj spojenectvá založené na manželstvách alebo dohodách. Celkom dobre je tento systém vidieť na správaní Jočiho dedičov v juhoruských stepiach najmä voči ruským vládcom a obyvateľstvu.
Základné územie Maďarov poznáme. Jeho koordináty sú vymenovane v De administrando Imperio v kapitole 40. O kmeňoch Kabarov a Turkov. V nej byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetes na základe rozprávania maďarských princov napísal: „Územia však ležiace vyššie, ktoré sú osídlené Turkami, sa v súčasnosti nazývajú podľa názvov riek, ktoré tu pretekajú. Tieto rieky sú nasledujúce: prvá z nich je Temes, druhá rieka Tutis, tretia rieka Maroš, štvrtá rieka Kriš a ešte ďalšia rieka Tisa. Susedmi Turkov sú na východnej strane Bulhari, kde ich oddeľuje rie¬ka Istros, nazývaná aj Dunaj, na severe Pečenehovia, na západe Frankovia a na juhu Chorváti.“ Tento opis naozaj zodpovedá situácii okolo roku 950 aj s tým, že na severe sú Pečenehovia. Podľa archeologických nálezov je zrejme, že pred druhou polovicou 10. Storočia podnikali Pečenehovia nájazdy do Hornej Tisy a Maďari toto územie opustili a presídlili aj „pospolitý ľud“.
Obrázek
Erwin Gáll píše vo svojej The analysis of the 10th and 11th centuries' burial sites and stray finds in Banat, Partium and the Transylvanian Basin, že na základe archeologických dôkazov, možno pevne uviesť, že Maďarská kmeňová aliancia, ktorá dobila Karpatskú kotlinu, založila svoje vojenské základne vo východnej časti Karpatskej kotliny v regióne Horná Tisa, Cluj, Biharea. Na rozdiel od stereotypov, ktoré prevládali až doteraz, toto územie nezničili ale ho integrovali. Z masy pôvodných obyvateľov urobili tzv. „pospolitý ľud“. Podobne neskôr konali aj na južnom Slovensku a v Transylvánii. Takže minimálne do roku 950 môžeme za základne Maďarmi osídlene územie považovať priestor Alfoldu. Panóniu a oblasť Viedne Maďari zbavili akejkoľvek nepriateľskej moci a slúžila im ako obranne pásmo voči Západu. Da sa predpokladať, že až v „druhej generácii“ po roku 920 začali vytvárať oblastne mocenské centra aj na územiach, kde sa tradičný nomádsky život nedá viest a po roku 950 sa vodcovia jednotlivých kmeňov a klanov začali usádzať v bývalých a jestvujúcich aglomeráciách v Nitriansku, Transylvánii ale najmä v Panónii.