Stránka 1 z 1

Temné storočie II. Alföld do príchodu Maďarov.

PříspěvekNapsal: 6/2/2018, 14:04
od palo satko
Temné storočie II. "De sagittis Hungarorum libera nos, Domine" Alföld do príchodu Maďarov.

Prvá časť bola viac zameraná na dejinný vývoj vo Veľkej stepi. Táto druhá časť sa viac zameria na vývoj v Karpatskej kotline a špecificky na pôsobenie nomádskych etník vo Veľkej uhorskej nížine do príchodu maďarských kmeňov. Vyhnem sa opisu dejín nomádov od hraníc Mandžuska až po dnešné Rumunsko. Plne si uvedomujem, že tým strácam nesmierne zaujímavé dejiny, ale tie dejiny by „vydali“ na dve hrubé knihy.
Takže jednoduchý záver. Všetci nomádi čo kedy do Karpatskej kotliny prišli, boli formovaní životom v stepiach a líšili sa len názvami, rasou a technickou úrovňou. Temer nikdy sa nelíšili v zásadných veciach: vo vysokej bojaschopnosti, v disciplíne založenej na vodcovskom spôsobe vlády a relatívnou krutosťou. Významným znakom, ale bola osobná sloboda nomádskeho bojovníka, ktorá mu dávala neodvolateľný pocit nadradenosti a hlavne zbavovala ho povinnosti dodržiavať nejaké pravidlá a zvyky panujúce v porazených roľníckych a usadených spoločnostiach.
Nomádi boli schopní v relatívne malých počtoch ovládnuť značne územia a podrobiť sa množstvo usedeného obyvateľstva, tým že skoro vždy najskôr rozbili vládnu a spoločenskú štruktúru na dobitých územiach. Spôsob ich vlády spravidla nemal dlhého trvania, al nomádske vládnuce rody prežili stáročia a založili mnohé významné dynastie.
Karpatská kotlina.
Karpatská kotlina nie je vlastne žiaden geograficky názov, ale maďarizmus. Vyznačuje územie stredovekého Uhorska a podľa maďarskej Wikipedii sa delí na množstvo oblasti. Pre nás bude stačiť keď si ju rozdelíme na Alföld – pod ktorým budeme zahŕňať územie medzi Dunajom a Tisou, Potisie a dolný Dunaj po Železne vráta. Slovensko – pod týmto pojmom budeme označovať územie dnešného Slovenska, Panónia – pod týmto rímskym názvom budeme chápať Zadunajsko alebo Transdanubiu oblasť ohraničenú zo severnej a východnej strany Dunajom, na juhu riekou Sáva a na západe dnešnými hranicami Rakúska.
Špecifikom Karpatskej kotliny je jej územné ohraničenie pohorím Karpat na severozápade, severe a východe, riekami Dunaj a Sáva na juhu a pred príchodom Rimanov a čiastočne aj po ich odchode močaristou krajinou na západe. Karpatská kotlina tak pre ľudské populácie predstavovala relatívne uzatvorený priestor hoci aj cez ňu viedli nielen presuny ľudských etník na sever a na západ, ale neskôr aj obchodne cesty a tradične trasy vojenských ťažení.
Keďže sa v seriály článkov zaoberám nomádmi tak sa bude nasledujúce pojednávanie tykať najmä oblasti kde je možné žiť nomádskym životom podobným tomu vo Veľkej stepi.

Alföld

Táto oblasť, ktorú Slováci označujú ako Veľká dunajská kotlina, kedysi sa jej vravelo aj Veľká uhorská nížina a Maďari ju pomenovali Alföld. Zostaneme naďalej len pri maďarskom názve lebo je najpraktickejší, najkratší. Takže Alföld je rovinatá časť Karpatskej kotliny väčšinou v povodí rieky Tisy a čiastočne Dunaja. Podľa klimatických podmienok sa striedavo mení na step, alebo úrodnú poľnohospodársky využiteľnú krajinu. Prví ľudia sa v nej objavili už v dobe kamennej, ale až do príchodu roľníkov bola Alföld rovnako riedko osídlená ako iné nížinné oblasti Strednej Európy.
Prví roľníci.
Osídlenie Karpatskej kotliny a aj Alföldu poľnohospodármi sa udialo v dvoch fázach. V prvej medzi rokmi 6500 až 5500 po hranicu, ktorú na dnešnej mape by tvorila spojnica Balaton, Budapešť, Košice. Druhá fáza osídlenia zvyšku Karpatskej kotliny a osídlenia Moravy nastala v rokoch 5500 až 5000 pred Kr. Prví poľnohospodári vyhubili dive kone a osly. Kôň sa v Alfölde opäť objavil, ale už ako chovné pripadne ťažne zviera na konci doby medenej, ale hlavne s príchodom doby bronzovej. V strednej dobe bronzovej medzi rokmi 2000 až 1500 pred Kr. vznikajú prvé hradiska v Karpatskej kotline. Niektoré v povodí rieky Tisy, na Slovensku, ale hlavne z oboch strán Dunaja na súčasnom maďarskom území. Obyvatelia sa venovali poľnohospodárstvu a spracovaniu medi a nachádzaju sa aj doklady diaľkového obchodu najmä jantáru. Aké nebezpečenstvo vyvolalo stavbu týchto mohutných opevnení zatiaľ nie je zistené. Či sa jednalo o ohrozenie z vonku, napr. lúpežné výpravy pohyblivejších skupín za pomoci koni, alebo centralizovanie moci medzi tamojšími obyvateľmi nie je možné presne určiť, ale pravdepodobne to bola súhra oboch okolnosti a možno aj nejaká iná, ktorú nepoznáme. Tak či tak sa od týchto čias stretávame s hradiskami a opevnenými sídlami v celej Karpatskej kotline.
Obrázek

Výmena populácie
Medzi rokmi 1500 až 1200 pred Kr. prišli zo západu za nejasných okolnosti buď noví ľudia, alebo len elita a na Slovenku a v Panónii sa rozšírila tzv. Mohylová kultúra. Títo ľudia boli poľnohospodári a charakteristicky pre nich bol chov dobytka a použitie bronzu. V Alfölde v rovnakej dobe tiež žili poľnohospodári ale ich sídla v krajine su menej časte.
Príchodom doby železnej nastáva nová situácie. V Panónii a na Slovensku žijú ľudia tzv. Hallstattskej kultúry a územie Alföldu obsadili z východu z Veľkej stepi prichádzajúci „Skyti“. Skyti v úvodzovkách preto, lebo etnicita týchto ľudí umožňuje aj iný výklad, než len to že boli Skýtmi. Poľnohospodársky spôsob života v Alfölde zanikol a prevládlo pasenie dobytka. V hroboch nebožtíkov z tohto tzv. predskytského obdobia sa nachádzajú železne zbrane a časti konského postroja.

Jazdci zo stepi v Alfölde

Kimerovia.

Kimerovia podľa novších poznatkov pochádzali z kultúry Srubna, alebo Srubnaia. Pravdepodobne patrili do iránskej jazykovej skupiny. Ale je možne aj to, že práve títo ľudia boli dávno pred príchodom Skýtov „zakladateľmi“ iránskej jazykovej skupiny. Oblasť, ktorú obývali sa tiahla od rieky Don, zahŕňala Krym a nakoniec na západe dosiahla Dunaj. Zo svojich pôvodných sídiel v Pontických stepiach boli vytlačení tzv. západnými Skýtmi označovanými aj Skolotoi. Tak ako to v dejinách Veľkej stepi býva pravidlom aj táto udalosť je výsledkom domino efektu. Pohyb na začiatku spustili východní Skýti nazývaní aj Sakovia, ktorí napadli západných Skýtov – Skolotoi a ti samozrejme zatlačili na svojich susedov Kimerov. Kimerovia sa pod tlakom rozdelil. Väčšia časť sa nechala asimilovať západnými Skýtmi a neskôr vtrhla do Anatolie a Mezopotámie. V tamojších vojnách sa na dlhé roky stali významnou vojenskou silou a poznáme ich z dobových záznamov. Druha časť, ktorá je pre dejiny Alföldu dôležitejšia sa vybrala na západ. Na východnej strane Karpat sa rozdelili na tri prúdy. Severná vetva prešla dnešným Poľskom až do východného Nemecka. Druha vetva prešla do Transylvánie a do Alföldu cez Karpaty a tretia prišla do Alföldu tak, že obišla Karpaty z juhu. Časť Kimerov však v Alfölde nezostala, ale postupovali ďalej na západ do Bavorska, Porýnia a aj do severného Talianska.
Obrázek

Skyti.

V polovici 7. storočia pred Kr. prešli z východu cez karpatské priesmyky historicky dobre známi Skýti. Dokonca prvýkrát vieme aj historické pomenovanie kmeňov. V Transylvánii sa usadili ľudia, ktorých Gréci nazvali Agathyrsoi a v povodí Tisy žili ľudia nazvaní Sigynnae. Spoločenstvo Skýtov v Alfölde zanechalo bohaté hroby mužov a žien pochovaných oboma spôsobmi a dokladajúcich vysokú úroveň života. V hroboch sa našli nielen železne zbrane, ale aj bronzové a zlate šperky a ozdoby vynikajúcej kvality spracovania. Tato spoločnosť praktizovala aj pohreby koni v príslušnou výbavou, ale kone neboli pochovane spoločne s jazdcami, ale v inom priestore pohrebísk. Podľa kosti vedci dokázali určiť, že jazdili na koňoch pochádzajúcich z východných stepi, ktoré sa podobali na tarpana.
Skyti v Alfölde sa venovali poľnohospodárstvu, chovu koni a výrobe železa. Rudu získavali z vrchov na sever od Alföldu. Práve export železných výrobkov im umožňoval viest diaľkový obchod s antickým Gréckom a preto sa v hroboch objavuje aj artefakty napr. zo Sparty. Ich spoločenstvo sa zvykne označovať ako kultúra Vekerzug.
Najdôležitejšou zbraňou bojovníka bol luk a šípy. Podľa nálezov v hroboch mal skýtsky bojovník so sebou 25 až 30 šípov. V hroboch sa samozrejme nachádzajú aj železne zbrane a častý je výskyt krátkych mečov známych ako akinakes, čo bola typická zbraň nomádov v tom období. Skyti pravdepodobne prežili aj príchod Keltov do Karpatskej kotliny okolo roku 300. Podľa archeologických výskumov ale nakoniec v prvom storočí pred Kristom podľahli útokom Keltov zo severu a západu a Dákom z juhu.

Sarmati.

Sarmati boli východní susedia Skýtov . Etnicky to boli väčšinou Indoeurópania aj keď podľa Y-DNA zo sarmatských hroboch je zjavne, že aj u Sarmatov podobne ako u iných nomádskych spoločenstiev fungoval princíp tzv. „snehovej guľe“, keď sa na v zaujme prežitia a koristi k úspešným dobyvateľom pridávali porazení, alebo vazali. Jazykovo ich je možne zaradiť do iránskej skupiny rovnako ako Skýtov. Aj spôsobom života boli Skýtom podobní, ale ich hmotná kultúra a spoločenská organizovanosť nedosiahli úroveň Skýtov. Sarmati si nestavali pevne obydlia, ale presúvali so svojimi stádami po stepiach a všetok svoj majetok mali naložený na vozoch, v ktorých aj spávali. Je s podivom, že svoj spôsob života po stáročia nezmenili a je rovnaký v opise Herodota, ktorý zomrel v roku 425 pred Kristom, ako aj Ammiana Marcellina, ktorý žil pred rokom 400 nášho letopočtu. V časoch keď vstúpili do svetových dejín, žili v priestore od rieky Don po Aralské jazero. Starovekí dejepisci ich prvý krát opísali pod menom Sauromati, ale existuje aj názor, že toto označenie patrí predchodcom Sarmatov.
Obrázek
Dejiny Sarmatov siahajú od 5. storočia pred Kristom až do čias Tatárskeho vpádu, kde už pochopiteľné nevystupujú pod svojim starobylým označením, ale ako Alani. Sarmatské dejiny sú rozdelené na päť základných periód, ktoré od seba oddeľujú významné zmeny v ich spôsobe života. Označenie periód je: Sauromatská , alebo nomádska perióda, Skorá, Stredná a Neskorá sarmatská perióda a ako posledná piata: rozpad Sarmatských spoločenstiev, ktorý sa udeje v čase sťahovania národov.
Sarmati nikdy netvorili jednotnú homogénnu politickú entitu, ale predstavovali skôr súbor sarmatských kmeňov a antickí dejepisci ich dejiny a príbehy veľakrát zapísali pod rôznymi menami, napr. Jazygovia, Roxolani, Aorsi a dokonca aj Anti, hoci pod týmto názvom mnohí označujú slovanských obyvateľov juhu dnešnej Ukrajiny, ktorí sa čase sťahovania národov prenikali do vtedajšej Východorímskej ríše.
Obrázek

Sarmati - Jazygovia
Jazygovia, ľudia sarmatského pôvodu pôvodne žili v severozápadné od Azovského mora medzi Dneprom a Donom. Do prelomu letopočtov sa zapájali do bojov etník a národov na dolnom Dunaji a aj do vojen medzi Macedónskom a Rímom. Po porážke Macedónska Rimanmi a smrti dáckeho kráľa Burebistu, došlo k oslabeniu dáckeho vplyvu a tak sa Jazygovia presunuli do Alföldu a na juhovýchod dnešného Slovenska
K prvému kontaktu s Rímom v Karpatskej kotline došlo v roku 50 nášho letopočtu a Jazygovia sa stali rímskymi spojencami vo vojnách s Dáki. Po podmanení územia Dákov cisárom Trajanom sa ich pozícia zmenila a stali sa nepriateľmi Ríma. Jazygovia zo západu a Roxolani z východu vtrhli do Dacie a cisár Hadrian ich až po tvrdom boji v rokoch 117 až 119 A.D. porazil. Druhé stretnutie medzi Rímom a Jazygmi sa udialo, keď germánski Marcomani a Kvádi prerazili za vlády cisárov Marca Aurélia a Lucia Vera dunajskú hranicu a vtrhli do Panónie. Jazygovia prešili do Panónie cez Dunaj v roku 169. Cisárovi Markovi Aureliovi sa ich podarilo definitívne poraziť až v roku 175, za čo mu Senát udelil titul Sarmaticus.
Jazygovia ale neboli len pastiermi ale stali sa aj poľnohospodármi. Dôkazom, že pestovanie obilia bolo významným zdrojom potravín u Sarmatov je tzv. Comodova zmluva, ktorá predpisuje Jazygom platiť daň Rímskej ríši v obili. Zaujímavosťou je, že väčšina až 70% sarmatskej populácie mala umelo deformovanú lebku. Tento jav sa prvýkrát objavil u tzv. Catacomb kultúry v Pontických stepiach medzi rokmi 2800 až 2200 pred Kristom.
Tradičná výbava jazygo-sarmatského bojovníka pozostávala zo šupinového panciera, helmy, štítu, asi 130 centimetrov dlhého železného meča, kopije, reflexného luku a lasa. Najčastejším spôsobom boja bol rýchly útok jazdných lukostrelcov temer vždy založený na číselnej prevahe v mieste boja.
Keď sa po roku 200 pred našim letopočtom ocitli v bojoch s macedónskou ťažkou jazdou, zmenila sa ich taktika. Zaviedli nezvyčajne dlhu a ťažkú kopiju so železným hrotom a luk sa stal sekundárnou zbraňou. Týchto jazdcov pokrývala zbroj tvorená oceľovými platničkami pripevnenými na kožený odev. Bojovali v pevnej formácii a výrazné tak zmenili taktiku boja nomádskej jazdy. Jazygovia často menili stranu konfliktu. Raz bojovali ako spojenci a inokedy ako nepriatelia Ríma. Preto sa u Sarmatov v Karpatskej kotline často nachádzajú predmety rímskeho pôvodu. Niektoré boli získané ako vojnová korisť alebo ozbrojená lúpež a iné obchodom s rímskou provinciou Panónia.
Obrázek

Sarmati – Alani

Ťažká sarmatská jazda sa na konci druhého storočia nášho letopočtu vytratila. Nahradila ju opäť ľahká jazda používajúca výkonný kompozitný „hunský“ luk a šípy s oceľovou špičkou. Tuto zmenu priniesli „noví Sarmati“ z východu Alani. Domino efekt Veľkej stepi naďalej fungoval a Čína, ktorá bola často obeťou nomádov z Veľkej Stepi, na druhej strane veľakrát fungovala ako výkonný prak a mohutnými útokmi na svojich nomádskych susedov ich „vystreľovala“ až do Európy.
V priebehu tretieho storočia pred Kristom postavila cisárska Čína na svojej severnej hranici Veľký čínsky múr. V roku 214 pred Kristom bola dokončená jeho hlavná časť, ktorej úlohou bolo chrániť Čínu pred nájazdmi hunských kmeňov. Reakciou na obranu Číny múrom sa stalo vytvorenie mocného hunského kmeňového zväzu pod vládou chána s menom Modu, Modun. Huni presmerovali svoje výboje do Strednej Ázie. Huni používali kompozitný luk a ich vojenské úspechy a prevaha jazdných lukostrelcov viedla k rozšíreniu kompozitného luku aj medzi inými nomádmi. V dôsledku hunskej expanzie sa Alani presunuli na západ a keď Rimania vojensky opustili provinciu Daciu, uvoľnila sa cesta pre preniknutie Alanov do Karpatskej kotliny.
Boje medzi Rímom a Alanmi sa rozhoreli za vlády cisára Maxima Thraxa v rokoch 236 až 238 po Kr. Po týchto udalostiach Rimania vybudovali tzv. Sarmatské valy, nachádzajúce sa v priestore na východ od Dunaja. K ich výstavbe došlo za vlády cisára Diocletiana v roku 294 ale tiež sa uvažuje nad možnosťou, že vznikli až počas ťaženia cisára Konštantína do Alföldu v roku 322. Úspešné rímske ťaženia sa striedali s porážkami až nakoniec tieto pohranične boje ukončil príchod Hunov do priestoru dolného Dunaja. V roku 401 Vandali na úteku pred Hunmi strhli so sebou nielen Svebov žijúcich na dnešnom Slovensku ale aj Alanov z hôrneho Potisia a spoločne dňa 31.12. 406 prelomili limes na Rýne, čím spustili legendárne „Sťahovanie národov“.
Obrázek

Huni

Pôvod Hunov je nejasný. Väčšina historikov sa prikláňa k tomu že boli súčasťou Xiongnu, alebo Huni boli vazali možno spojenci Xiongnu. Tak či tak v roku okolo roku 370 Huni prekročili Volgu a porazili Alanov a hneď na to Ostrogotov. V roku 376 napadli Vizogotske kráľovstvo na Dnestri a donútili Vizigotov hľadať útočište v Rímskej ríši. Počas nasledujúcich rokov stabilizovali svoju ríšu. Lenže prišiel hladomor a v roku 395 napadli Balkán a cez pohorie Kaukaz zaútočili na Malú Áziu. V roku 424 prakticky so súhlasom Rimanov hunsky kráľ Ruga preložil svoje sídlo do východnej oblasti Karpatskej kotliny a pripojil k sebe tam žijúcich Germánov. V nasledujúcich rokoch bojovali ako spojenci, presnejšie skôr v žolde Zapadorimskej ríše. To nemalo dlhého trvania a kvôli koristi zaútočili na rímsky Balkán. Keď zomrel kráľ Ruga vládu prevzali jeho dvaja synovia Bleda a Atila.
Obrázek
Východorimska ríša platila Hunom tribút a tým udržiavala s Hunmi mier. Atila v roku 445 zabil svojho brata a stal sa suverénnym vládcom Hunov. Huni donútili svojich germánskych vazalov, aby sa podieľali na vojnách a ťaženiach do oboch rímskych ríši. Dve najväčšie ťaženia ale dopadli pre Hunov zle. Najskôr pri ťažení do dnešného Francúzska boli porazení Rimanmi a ich spojencami v roku 451 A.D na Katalaunských poliach a druha vypráva o rok neskôr do dnešného Talianska skončila neúspešné pre tamojší hladomor. Atila sa vrátil do Alföldu a zakrátko zomrel. Po smrti Atilu sa germánski vazali vzbúrili a Hunov v bitke na neznámom mieste porazili. Tým skončila nadvláda Hunov v Karpatskej kotline. Časť Hunov sa vrátila do Pontických stepi a časť zostala v dnešnom Rumunsku. V priebehu nasledujúcich rokov boli Huni v Rumunsku porazení Germánmi a jednotkami Vychodorimskej ríše. Či sa Huni v Pontických stepiach stali súčasťou Avarov a turkických etník prichádzajúcich zo stepi do Karpatskej kotliny je viac v špekulatívnej rovine ako realitou. „Romantickí“ maďarskí historici v minulom storočí mali predstavu o priamej línii medzi Atilom a Arpádom, ale na tento predpoklad neexistujú nielen dôkazy, ale ani indície. Tu, že si niektorí stredoveky kronikári mýlili Hunov a Uhrov je dane ich nedostatočnými poznaním jedného aj druhého spoločenstva.

Romanizovaná Panónia.

Po porážke Hunov Západorimska ríša obnovila nakrátko svoju moc nad Panóniou, ale po príchode Ostrogotov a Alanov do Panónie ju stratila navždy. Krajina žila naďalej svojím vlastným „romanizovaným“ životom so silným vplyvom kresťanstva až do príchodu Avarov a aj po ich príchode kresťanstvo minimálne na západnej strane Panónie prežilo. Samozrejme sa krajine nevyhol hospodársky, kultúrny a technicky úpadok.

Germáni v Alfölde

Po porážke a vyhnaní Hunov ovládli Karpatskú kotlinu a Alföld germánske kmene. Na juhu to boli Skiri, ale hlavným germánskym kmeňom, ktorý dominoval v Alfölde boli Gepidi. Gepidi boli usadení hlavne v dnešnej Transylvánii a hroby ich vládcov boli nájdené v Simleul Silvaniei v dnešnom Rumunsku. Gepidi ako spojenci Hunov sa zúčastnili mnohých ozbrojených konfliktov a po porážke Hunov ovládli aj Potisie až k ústiu Tisy do Dunaja. Ich vládcovia si preniesli sídlo do Apahidy v blízkosti dnešného Klužu po rumunsky Cluj-Napoca. Opačnú stranu Dunaja zaujali germánski Heruli. Po roku 500 sa do Panónii presunuli z dnešnej Moravy germánski Langobardi. Langobardi porazili a vyhnali Herulov a relatívne dlho nažívali s Gepidmi v mieri. Okolo polovici storočia došlo medzi Gepidmi a Langobardami k vojne. Týchto vojen sa zúčastnili aj Slovania, ktorí do západného Slovenska prenikli zo severu dnešného Slovenska a z Poľska.
Obrázek

Západní Slovania.

Heruli sa po porážke rozhodli vrátiť naspäť na sever a historici zaznamenali, že na svojom putovaní z oblasti dnešného Belehradu museli prejsť cez územie obývané Slovanmi a toto územie bolo dnešné Západne Slovensku a severná Morava. Ako „tvorcovia“ dejín sa západní Slovania objavujú prvýkrát v roku 535 pri langobardsko-gepidských vojnách. Historici zaznamenali, že títo západní Slovania mali jazdu na rozdiel od Slovanov ktorí bojovali vo vojnách s Byzanciou. Historik Procopius našich predkov opísal ako agresívnych šklbanov a trhanov a asi po roku 500 aj takí boli. Lenže príchodom do úrodnejšej Karpatskej kotliny, neskôr postupom na Moravu, do Čiech, východného Bavorska a Korutánska sa civilizačne zmenili a postupne sa stali rozhodujúcou silou od Hamburgu po Benátky. Podľa archeológov sa Slovania na východnom Slovensku a v hornom Potisi objavujú už po odchode poslednom organizovanom odchode germánskych Svebov. Títo Slovania ale neprišli ako ucelená skupina ale sa vtrúsili do krajiny zo severu a východnej strany Karpat. Je dokázané, že sa stretli s Germánmi, ktorí na Slovensku zostali, najmä v oblasti dolného Hrona a Nitry. O živote Slovanov nad Dunajom ale medzi ich príchodom a až do doby vojen Karola Veľkého s Avarmi vieme veľmi málo. Neexistujú písomné záznamy a archeológia ma len minimálnu schopnosť priniesť viac poznatkov.
Bohužiaľ, slovanský spôsob pochovávania neumožňuje plne poznať ich materiálnu kultúru a ani na základe archeológie určiť nejaké dejinne procesy. Keďže sa nenachádzajú hroby veľmožov pochovaných v plnej zbroji a bohatstve, tak si mnohí prestavujú, že boli „holubičím“ etnikom stáročia vystaveným agresii susedov. Ako píše Ivo Štefan v recenzii na knihu Przemysława Urbańczyka: Trudne początki Polski. : „Zdůrazněme, že klíčovým nálezovým prostředím militárií jsou u většiny archeologických kultur hrobové celky. Z tohoto úhlu pohledu ztrácí Slované holubičí povahu přesně ve chvíli, kdy se mění pohřební zvyklosti z kremace na pohřbívání nespálených těl.“

Avari.

Avari boli príbuzní Hunom a mongoloidneho typu. Číňania ich nazvali Ťüan-ťüan. V roku 552 boli v Mongolsku porazení koalíciou Číňanov a tzv. modrých alebo nebeských Turkov - Kök Türük. Avari tlačení expanziou Turkov cez Veľkú step sa za 12 rokov ocitli na východnom okraji Karpat. Avari etnicky predstavujú ďalšiu nomádsku „snehovú guľu“. Na pôvodne jadru pravdepodobne mongolského etnika sa „prilepili niektoré turkické kmene a na východnej strane Karpát aj kmene Slovanov a pravdepodobne iránski Anti.
Obrázek
V roku 562 sa dostali až k dolnému Dunaju a ich vodca Bajan požiadal cisára Justiniana o územie tzv. Scythii Miror a Moesie. Cisár to odmietol a odmietol to aj jeho nástupca Justinian II.. Avari sa pokúsili preraziť severným smerom nad Karpatským oblúkom, lenže v roku 563 boli na Labe porazení franským kráľom Sigebertom. Pri opakovanom nájazde v roku 566 tiež neuspeli. V rovnakom čase Turci prešli cez Volgu a vyhrážali sa Avarom, že ich udupú kopytami. Avari hľadajúc záchranu našli pomoc u Langobardov. V zime 566-567 sa stretol Bajan s langobardským kráľom Alboinom niekde medzi Labe a Odrou a dohodli si spojenectvo. Avari, porazili Gepidov na južnom Dunaji a v Transylvánii a Langobardi porazili Gepidov v Alfölde. Avari sa presunuli do Karpatskej kotliny. Gepidskí muži, ktorí vojnu prežili boli odvlečení do služieb Langobardom. Avari následne v oblasti Potisia a Transylvánie zničili väčšinu gepidských sídiel.
Obrázek
Po odchode Langobardov ovládli sa stali dominantnou silou karpatskej kotline, odkiaľ medzi rokmi 568 až rokom 626 viedli množstvo vyprav na územie Vychodorimskej ríše. Prehra pod múrmi Konštantínopola otriasla avarskou mocou. Na západe došlo k vzbure Slovanov pod vedením kupca Sama, z ich vplyvu sa oslobodili Slovania v Korutánsku a Dalmácii. Na východ od Avarov vznikla ríša Bulharov.
V štúdii Armament and Society in the Mirror of the Avar Archaelogy The Transdanubia - Phenomenon Revisited Gergely Csiky zverejnil svoj výskum hrobov z ranného avarského obdobia medzi rokmi 568 až 650 v Panónii. Zistil zaujímavý poznatok. V jazdeckých hroboch bolo výrazné viac zbrani pre blízky boj (kopija, meč, dýka) než typických zbrani nomádov (luk, šípy). Peter Stadler vo svojej štúdii Avar Chronology Revisited, and the Questions of Ethnicity in the Avar Qaganate píše, že v Panónii nielenže nedošlo k zničeniu jej „germánskeho“ osídlenia, ale naopak k jeho rozvoju s pokračujúcimi kontaktmi so západom. Na pohrebiskách ležia „Germáni“ a medi nimi avarský „guvernér“ s rodinou. Na celom území Karpatskej kotliny sa zachoval prakticky len jeden označený hrob významného nomádskeho vládcu. Aby som bol presnejší nie hrob ale náhrobný kameň. Bol nájdený na Margitinom ostrove v Budapešti pochádza z avarského hrobu a na ňom sogdiansky nápis: „Hrob vládcu Kumuš tuduna“. V Kunbábony sa našiel podľa množstva zlata a iných artefaktov hrob veľmi významného Avara, ale nedá sa k tomuto pravdepodobnému kaganovi, priradiť žiadna historicky overená osoba.
Centrum kaganátu sa nachádzalo v strede územia medzi Dunajom a Tisou. Po roku 700 ale germánsky element v Panónii zanikne a v hroboch prevládnu nálezy pripisovane Avarom. Úpadok je zjavný na celom území kaganátu a hroby jazdcov ako predstaviteľov moci sa presúvajú na okraj ríše. Väčšinou sa to vysvetľuje predsunutou obranou centrálneho územia voči Slovanom a Frankom. Podľa štúdie Detection of mitochondrial haplogroups in a small avar-slavic population from the eigth–ninth century AD, ktorá vyšla v januári 2018, na Západnom Slovenku tesne pri predpokladanej hranici Avarského kaganátu so Slovanmi, v dnešnom Cíferi žilo veľmi málo ľudí s avarským pôvodom. Tak či tak už dávno pred rokom 800 je badať ústup nomádskeho živlu. Avarov nakoniec porazil Karol Veľký niekedy medzi rokmi 791 až 796, a úplné kaganát zničili západní Slovania. Avarov v Potisi v roku 805 porazil a presídlil bulharský chán Krum. Bulhari ovládli nielen Potisie, ale celý východ Karpatskej kotliny, od hraníc s Nitrianskom až Železné vráta. Je zaujímavé, že Avari ktorých zajal označili ako príčinu úpadku prílišnú konzumáciu vina. Asi to bol „preklep“ dávneho kronikára a Avari konzumovali medovinu.


Avari a Dulebi.

Je pravdepodobné, že po porážke Gepidov a potom čo sa Avari rozhodli zostať v Karpatskej kotline, presídlili do týchto oblasti aj slovanské spoločenstvo, ktoré kronikári označujú ako Dulebi. Práve títo ľudia su opisovaní v kronikách ako obete avarského násilí. Je dosť pravdepodobne, že neskôr či už na úteku pred Avarmi, alebo aj čase keď Avari boli v Panónii napadaní Slovanmi a Frankami sa spoločne so zvyškami Avarov presunuli na územie dnešného Rakúska, Slovinska a južných Čiech. A je celkom možne, že to boli nakoniec Dulebi, ktorí definitívne zlikvidovali posledných Avarov na západ od Dunaja. Americký historik Florin Curta narodený v Rumunsku tvrdí, že Avari používali slovansky jazyk ako Lingua franca – dorozumievací jazyk. Je to celkom možne, lebo nielenže medzi Slovanmi žili, ale Slovania vtedy obývali polovicu Európy od dnešného Hamburgu po Benátky a žili aj medzi Byzantíncami. Dulebi nakoniec stratili svoju samostatnosť pod útokmi nomádov. Ján Steinhübel píše, že hradiská Dulebov v južných Čechách zničili Maďari v čase, keď boli spojencami českých Přemyslovcov pri jednom z nájazdov do Nemecka asi v roku v roku 915.

Slovania v Transylvánii a na Hornej Tise.

Po porážke Gepidov prenikli do oblasti Hornej Tisy Slovania so severovýchodu Karpat s keramikou tzv. pražského typu a súčasné aj do hôrneho povodia rieky Olt v Transylvánii Slovania z dnešného Moldavska. Ako píše Ioan Stanciu rumunský vedec, ktorý sa špecializuje na archovýskum medzi 5. až 9. storočím, pravdepodobne nasledovala ešte ďalšia vlna a to boli Slovania, ktorých usadili v Transylvánii Avari aby tam ťažili soľ z tamojších zdrojov. Slovania ktorí prišli pred Avarmi aj ti ktorí boli Avarmi kolonizovaní sa zmiešali zo zvyškom germánskych Gepidov a pôvodným romanizovaným obyvateľstvom.

Turkické kmene.

V rokoch 670 až 680 prišli do Karpatskej kotliny ďalší nomádi a to hlavne Onoguri, ktorí patrili k turkickými kmeňom. Turkické kmene majú svoju pravlasť vo východnom Mongolsku. Odtiaľ sa posunuli na hranici severného Mongolska a Sibíri a v prvom storočí našlo letopočtu sa presunuli do oblasti jazera Bajkal a stredného Jeniseja. V roku 350 ovládali Kazašskú step a v roku 460 step nad Čiernym morom. Turkické kmene spojili – ovládli „Modri Turci - Kök Türük z oblasti pohoria Altaj v jednu obrovskú ríšu ktorá sa tiahla od čínskych hraníc až po Krym a historici ju nazývajú Turkickým chanátom. Pri rozpade chánatu na Východný a Západný, žili Onoguri v Západnom chanáte. Po roku 635 spoločne s Bulharmi, Kutrigurmi a Utigurmi sa vzbúrili a osamostatnili od Západného chanátu. Následne pod vedením bulharským vládcov odišli z oblasti Starej Veľkej Bulharie na západ. Presnejšie neodišli ale boli vytlačení Chazarmi a tak ako aj iní, objavili sa na Balkáne a prenikli tiež do Karpatskej kotliny. Historici ich niekedy označovali aj názvom Bieli Huni. Niektorí pokračovali do Grécka a na západ a ti ktorí zostali, sa spojili s Avarmi a vytvorili novu vládnucu vrstvu v kaganate. V roku 692 podpísali Avari mierovú zmluvu s Frankami a v avarskej delegácii sa vyskytujú turecké ale aj mongolské mena.

„Nemci“.

V Karpatskej kotline, najmä v Panónii a v povodí Dunaja medzi Bratislavou až Regensburgom a aj na území dnešného Západného Slovenska a južných Čiech sa stretávame so zvyškami germánskeho obyvateľstva najmä Svebov, ktoré Slovania nazvali Nemci, alebo Nemtsi ako ich zaznačili kronikári. Al-Mas’udi, arabský historik ktorý žil v rokoch  896–956 spomína vo svojom diele Kitab at-Tanbih wa-l-'Ishraf spomína aj slovanských Nemcov za vlády Svätopluka I., ktorí žili na Morave, Dolnom Rakúsku, Panónii a na Slovensku. Faktom je, že počiatky mnohých miest v Karpatskej kotline su spájané aj z Nemcami, ktorí žili spoločne so Slovanmi. Príznačný je napríklad zoznam veľmožov prítomných pri vysvätení Pribinových kostolov v Blatenskom kniežatstve. Pravdepodobne aj určitá väčšia snaha Nitrianskeho kniežatstva primknúť sa ku karolínskej ríši a rímskemu kresťanstvu mohla byt určovaná aj vyšším podielom nemeckého živlu medzi obyvateľmi Západného Slovenska než Moravy.
Zaujímavé v tomto kontexte je, že Pribina mal za manželku príslušníčku významnej rodiny Wilhelmovcov o čom je dôkazom, že Pribinov syn Kocel zdedil majetku pri dnešnom Linci. Manželstvo významnej Nemky so slovanským vládcom na okraji Východnej marky bolo iste politickým kalkulom. A mohlo byt uľahčene pretvavajúcimi etnickými vzťahmi. Minimálne Bratislava bolo viac nemeckým ako slovanským „mestom“, aj keď jej vládli Slovania z Nitry, Moravy, alebo z Panónie, nevraviac o uhorských kráľoch. Druhá vec je, že títo vtedajší „Sudetaci“, ktorí v praktickom živote ovládali oba jazyky sa povrchným kupcom alebo cestovateľom mohli javiť ako Slovania.

Zásadné pravidlá.

Alföld bol dobrým útočiskom pri úteku nomádov z Veľkej stepi a rovnako bol dobrým nástupným priestorom pre výboje v Strednej a Západnej Europe a na Balkáne. Zabezpečoval prežitie aj na dlhšie obdobie, najmä v čase, keď prírodné podmienky boli nevýhodne pre rast poľnohospodárskej produkcie v Panónii, v Transylvánii a na západe Slovenska. Ak sa výrazné zvýšila populácia roľníkov na týchto územiach, alebo sa tieto územia stali zaujímavé pre veľké roľnícke spoločenstva mimo Karpatskej kotliny, dochádzalo k zmene mocenských pomerov aj v samotnom Alfölde. Buď sa nomádi v Alfölde po porážkach „rozpustili“ medzi domácimi (Avari medzi Slovanmi), alebo boli vyhnaní príchodzimi (Huni po porážke na rieke Nedao boli vyhnaní Germánmi). Týmto procesom sa nedalo zabrániť z jediného základného dôvodu: Alföld bol síce schopný poskytnúť podmienky na udržanie rovnakého nomádskeho života, aký bol možný vo Veľkej stepi, ale ho výrazné limitoval. Nielenže limitoval množstvo koni, dobytka a tým aj veľkosť nomádskej populácie, ale hlavne dal sa ľahko ovládnuť len jednou nomádskou skupinou.
Najmä tým, že vylučoval boje medzi nomádskymi kmeňmi, alebo etnikami príchodzích nomádov oslaboval. Boj o prírodné zdroje a stáda, ktorý bol trvalou činnosťou vo Veľkej stepi a najlepším vojenským výcvikom sa v Alfölde staval len sezónnou záležitosťou a aj tak menil charakter boja. Pozrite si nasledujúci obrázok kde su vyznačene avarské hroby z počiatku kaganátu. Tie okrúhle označujú hroby keď boli pochovane komplet kone a tie štvorcové su hroby keď do hrobu bola priložená len časť koňa. Jasne to ukazuje, že aj v čase relatívnej nadvlády kôň mimo Alföldu mal vyššiu cenu než na pláňach pri rieke Tisa.
Druhým zásadným pravidlom bolo, že aj keď nomádi dokázali poraziť a ovládnuť nepriateľských nomádov, z ich populácie sa boli schopní nahradiť svoje ľudské straty. V Karpatskej kotline mohli svoje straty dopĺňať len zajatcami, ktorí viedli usadli spôsob života a to ich vojenskú silu skôr oslabovalo než obnovovalo. Dobre je to vidieť na Avaroch. Onoguri ktorí prišli na konci 7. storočia boli pre Avarov prínosom, ale slovanizovaní Bulhari absolútnou pohromou.
Tretím zásadným pravidlom bolo, že život lúpežníka je možný len do času, keď niekto „klepne lúpežníkovi po prstoch“. Vybrať sa do bohatých končín na zboj ma svoje limity. Nakoniec natrafíte na silnejšieho a tak ako Rimania klepli Hunom „po prstoch“ Katalaunských poliach, Maďarom urobil to iste Oto I. pri Augsburgu. A nemusí hneď dôjsť k totálnej porážke. Stačí keď straty vonku prevýšia prirodzený prírastok doma a tak zákonité dochádza nielen k strate moci ale aj k vyhynutiu. Je príznačné, že pod Avarskou nadvládou, ktorá trvala stáročia sa v Karpatskej kotline rozšili plochy poli a krajina sa viac zaľudnila. Ale nie Avarmi, ale Slovanmi. Zmene pomeru medzi nomádskym etnikom a usadenými poľnohospodármi nezabráni ani politika prijímania roľníckej vyššej vrstvy medzi nomádsku elitu. Nová elita spravidla nezmení ani svoj spôsob života a ani priestor v ktorom žije. Dobre je to vidieť v Rusku. Moskovské kniežaťa síce patrili medzi elitu Zlatej hordy, ale neodišli do stepi pást dobytok. Roľníci tak či tak v úrodných krajoch a pri výhodných klimatických podmienkach získajú početnú a aj vojenskú prevahu. Kvantita sa vždy zmení na kvalitu.
Karpatská kotlina je úrodnou oblasťou a bola ako druha po Balkáne osídlená poľnohospodármi. Všetci nomádi niektorí rýchlejšie a iní pomalšie, ale zákonité v Karpatskej kotline vyhynuli. Po porážke Avarov bol Alföld pripravený prijať ďalšie nomádske etnikum. O tom v ďalšej časti.