Stránka 1 z 1

Temné storočie I. Veľká step.

PříspěvekNapsal: 6/2/2018, 13:44
od palo satko
Temné storočie I. "De sagittis Hungarorum libera nos, Domine" - Veľká step.

Na úvod z bavorskej korešpondencie.
V auguste 899 Maďari obišli z juhu Breslavovo kniežatstvo v hornej časti Panónie a podľa dohody a spoločnej pohanskej prísahy nad rozpolteným psom so zástupcom cisára Arnulfa zaútočili na Lombardiu. Porazili 20 000 vojsko kráľa Berengara a temer cely rok až do júna 900 plienili v Lombardii. Aj keď cisár Arnulf predpokladal, že Maďari zostanú v Lombardii, nestalo sa tak. Títo jazdci na spiatočnej ceste vyplienili južnú Panóniu, ale nie sami. Podľa bavorských biskupov v spojenectve s Moravanmi. Preto biskupi v liste z roku 900 píšu pápežovi, že Moravania si oholili hlavy na pohansky spôsob a pridali sa k Maďarom. Keďže predtým bol spojencom nájazdníkov cisár, tak ani veľmi nevytýkajú Moravanom zradu, ale ako hlavný hriech uvádzajú, že Maďari a Moravania nešťastnú Panóniu vyľudnili od kresťanov a zbúrali všetky kostoly. Je samozrejme otázne, čo všetko je pravda. List nie je ani tak sťažnosťou na pohanských Maďarov, ako na samotných Moravanov. Jeho cieľom je označiť Moravanov za odpadlíkov od viery a dosiahnuť u pápeža zmenu cirkevných pomerov na Morave, kde bolo z pápežovho rozhodnutia obnovene arcibiskupstvo a tri biskupstva. Ako vraví Václav Klaus: „O peniaze ide vždy až na prvom mieste.“ Aj bavorským biskupom išlo viac o desiatok a tribút z Moravy, ako o nesmrteľné duše moravských, nitrianskych a panóskych Slovanov. Škodili Moravanom a nakoniec na to kruto doplatili nielen Moravania, ale aj biskupi osobne v bitke s Maďarmi v roku 907.

Prečo ten dlhý názov?

Výrok "De sagittis Hungarorum libera nos, Domine" –„Pred šípmi Maďarov, osloboď nás Pane“, je prosba stredovekého kronikára k Všemohúcemu, snažiaca sa získať Božiu pomoc pri obrane voči nájazdom starých Maďarov na kláštory a sídla kresťanov v 10. storočí. Týmito nájazdmi sa zaoberá článok s názvom „Deo odibilis gens Hungarorum“ oder „auxilium Domini“ – Die Ungarn und die christliche Welt im 10. Jahrhundert , od autorov Gyöngyvér Bíró a Péter Langó.
Článok vyšiel v roku 2013 vyšiel v Hamburgu v zborníku s príhodným názvom Rauben • Plündern • Morden – Nachweis von Zerstörung und kriegerischer Gewalt im archäologischen Befund ( Lúpež, Rabovanie, Vražda – Dôkaz ničenia a vojnového násilia v archeologických nálezoch) Analýza, ktorú urobili maďarskí vedci Gyöngyvér Bíró a Péter Langó predkladá dobre informácie aj pre náčrt dejín v Česku, na Morave a Slovensku v 10. storočí.
Druha časť v názve: „Temne storočie“ je „ukradnuté“ z kníh dnes už nebohého českého archeológa a historika Zdenka Měřínského a historika Dušana Třeštíka, ktorí takto označili 10. storočie. Temné preto, lebo z našich krajov sa nielen pre nájazdy Maďarov ale hlavne pre rozvrat v samotnej Ríši a kolaps Veľkej Moravy sa strácajú hodnoverne záznamy kronikárov, diplomatická a cirkevná korešpondencia ale najmä písomné záznamy vytvorene na priamo území Čiech, Moravy a Karpatskej kotliny očitými svedkami
Tretia časť v názve – Veľká step sa vzťahuje na život v priestore od Altaja po východné svahy Karpat.

Od začiatku sveta.

Čítal som stredoveké kroniky a tak viem, že každé dobre pojedanie o dejinach začína od začiatku sveta. Aby sme lepšie pochopili čo sa vlastne stalo v 10. storočí v Karpatskej kotline bude dobre si aspoň skrátené prejsť dejiny tejto oblasti, aby sme zistili ako prírodné podmienky a ich zmena formovali život ľudských etník, ktorí do nej prichádzali.
Obrázek

Veľká step lovci a zberači.

Veľká vznikla v dobách ľadových a v poslednej, tej najväčšej sa tiahla od atlantického pobrežia Francúzka, cez Sibír a Beringov záliv až do Severnej Ameriky. Dlhá a celoročne na potravu pre bylinožravce bohatá súvislá step umožňovala života migráciu megafauny. Bohatosť zveri tvorila základ pre relatívne úspešný život
Postupne ako sa menila klíma les opäť ovládol väčšinu európskeho územia, vytvorili sa lesy sa severe Ázie hlavne na dnešnej Sibíri. Na južnom okraji lesov vznikla súvislá stepná oblasť na juhu ohraničená horami, alebo púšťami. Vznikol tzv. Stepný koridor vyznačený na priloženej mape. Stáda veľkých bylinožravcov postupne nahradili jelene, losy, žirafy, diviaky, antilopy druhu Saiga Tatárska, slony, ťavy a divoké kone a osly. Niektoré z týchto zvierat vtedajší ľudia namaľovali hnedou farbou na steny jaskyne Khoit-Tsenker v Mongolsku.
Obrázek
Život ľudí vo Veľkej stepi pred príchodom poľnohospodárov, alebo prenosu informácie o poľnohospodárstve, bol limitovaný schopnosťou získať dostatočne zdroje obživy a vytvárať si zásoby na zimne obdobie. Preto sa sústreďoval viac do oblasti lesostepi, na hranicu stepi s tajgou alebo na úbočia pohorí. V zásade ale vždy v okolí riek alebo jazier keď sa zo zberu a lovu dali výrazné doplniť lovom rýb, ktoré bolo možno vysušiť ako zásoby. Populácia lovcov zberačov v stepi bola okolo roku 10 000 pred Kristom v porovnaní s oblasťami Úrodného polmesiaca, Indie a Číny málopočetná. Na druhej strane, ale ich život vyžadoval viac znalosti o svojom okolí a prírode a tiež kládol vyššie požiadavky na používané náradie, zbrane, odev a domáce zariadenie vyrábané z prírodných materiálov.
Svet stepi sa postupne začal meniť šírením poľnohospodárstva a chovu dobytka do Ponticko-kaspickej stepi cez Balkán a do Kazašskej stepi cez severný Irán. Vykopávky naznačujú, že chov dobytka a poľnohospodárstvo s produkciou zrna preniklo aj do Mongolska a na ďaleký východ do povodia rieky Amur. Špecificky znakom je pestovanie prosa, ktorého domestikácia prebehla pravdepodobne v Číne.. Pestovanie ryže a chov prasiat, ktoré tiež boli domestikovane v Číne v podmienkach stepi bolo nemožne, na rozdiel od kôz, ovci a dobytka.

Pastieri

Dobytok, ovce a kozy domestikovali ľudské skupiny žijúce v širšej oblasti tzv. Úrodného polmesiaca. po roku 8 000 pred Kr. Poľnohospodárstvo, chov dobytka, svíň, oviec a kôz sa do eurázijských stepí šírili cez Balkán. Do Španielska prenikli v roku 5300 pred Kr., do Írska v roku 3100 pred Kr. a do Škandinávie v roku 2900 pred Kr. Postup roľníkov na východ sa zastavil okolo roku 5000 pred. Kr. na Dnepri, ale pastieri so svojimi stádami dobytka postupovali ďalej a dosiahli step medzi Volgou a Uralom okolo roku 4700 pred. Kr. Príčinou migrácie ďalej na východ bolo pravdepodobne výrazné ochladenie, ku ktorému došlo po roku 5000 pred Kr. v eurázijských stepiach. Pôvodne trávnatá krajina sa menila na suchšiu step a pre pastierov sa zväčšili vzdialenosti medzi vhodnými pastvinami. Ich príchod do stepi v okolí Uralu mal vplyv na tamojších lovcov zberačov. Ľudia žijúci v kazašskej stepi, ktorí lovili divoké kone na mäso domestikovali koňa ako zdroj potravy. Súčasné s domestikaciou koňa sa zmenil aj chov oviec. Okolo roku 3000 pred Kristom pravdepodobne z Kaukazu pochádzajúca zmutovaná forma ovce, ktorej rástla srsť vo forme vlny a tento druh ovci sa stal významným chovným zvieraťom. Bola to vlna z ovci, umožnila ignorovať poľnohospodárstvo ako zdroj ľanu pre odievanie a tiež výrazné zlepšila schopnosť prežitia v chladnejších podmienkach a dovolila osídliť aj menej úrodné oblasti.

Kôň.

Chov koní sa rozšíril nielen v stepi, ale prevzali ho aj iné ľudské spoločenstvá a stal sa vzorom aj pre domestikáciu arabského koňa. Kone žijúce na Pyrenejskom polostrove asi neboli domestikované v pravom slova zmysle. Žrebce boli pravdepodobne vyhubené a skrotené boli kobyly a tie sa párili s už skrotenými žrebcami, ktoré priviezli osadníci so sebou. Dostatočne veľké stádo predstavovalo zaistené celoročné dodávky mäsa a mlieka v priestore, ktoré bolo pre prežitie ľudí menej vhodné. V prvých stádach bol pomer medzi žrebcami a kobylami 1:20, a tak sa kone, presnejšie kobyly, stali „kravami stepí“. Získať nový potravinový zdroj bol hlavný dôvod domestikácie koňa. Občasná jazda bola niečo ako bonus. Vo Veľkej dunajskej kotline, Maďarmi zvanej Alföld, vyhubili divoké kone a osly prví Neolitici, ktorí sa v Karpatskej kotline usadili. Kone sa v tomto priestore opäť objavili na prelome doby medenej a bronzovej. Tieto už domestikovane kone sú chovane ako zdroj potravy a kosti sa nachádzajú aj medzi „kuchynskými“ odpadkami po ľuďoch žijúcich v Alfölde.

Prvý konflikt jazdci – roľníci.

Použitie voza síce vyriešilo problémy s dopravou do „protocities“, ale jednoznačne zhoršovalo dovtedajšie podmienky pre život. Prečo vôbec ľudnatá komunita poľnohospodárov budovala mesta vo forme pevnosti?
Podľa všetkého pravým dôvodom boli kone. Na východnom okraji kultúr Tripolje-Cucuteni, žili chovatelia koni. Tato kultúra pri riekach Dneper a Don je pomenovaná podľa náleziska Stredný Stog. Medzi inými artefaktmi sa pri vykopávkach našli aj zubadla a niektorí vedci predpokladajú použitie koni aj na krátkodobú jazdu. Či títo nomádi naozaj používali ako prví v dejinách jazdu ešte nevieme. Nakoniec útok jazdy je rýchly a par minút nepohodlia sa pre úspešný boj dá vydržať. Ak by aj hneď neútočili z konského chrbta, skrotene kone nosením zásob, zbrani a prípadnej koristi umožňovali prekvapujúce a tým aj úspešné nájazdy. Podľa odhadov týchto nájazdníkov žilo v oblasti juhoruských stepi niekoľkonásobne menej než roľníkov na Ukrajine. Práve schopnosť rýchleho pohybu im umožňovala zaútočiť s presilou na konkrétnom mieste skôr, než roľníci stihli zorganizovať nejakú účinnú obranu. Rozptýlene usadlosti sa stavali ľahkou korisťou útočníkov a tak poľnohospodári oblasti Tripolje tomuto permanentnému nebezpečenstvu čelili vytvorením koncentrovanej obrany v prvých „mestách“.
Obrázek

Voz.

No a bol to práve ten „bonus“ v podobe občasnej jazdy, ktorý viedol k vynálezu voza. Prvé vozy boli ťažké neohrabane konštrukcie s plnými kolesami ťahané väčšinou volmi. Podľa nálezových okolnosti prichádzajú do úvahy tri oblasti, kde medzi rokmi 4000 a 3000 pred Kr. ľudia prvý krát zapriahli voly do voza: Mezopotámia, Karpatská kotlina a zakarpatská kultúra Tripolje-Cucuteni.
V Mezopotámii, kde vzniklo prvé ozajstne mesto Uruk ľudia používali závlahové poľnohospodárstvo a pre obrábanie pôdy používali jednoduché nástroje. Mario Liverani vo svojej knihe Uruk: The First City píše, že použitie pluhu a volov pre obrábanie pôdy je doložene až okolo roku 3000 pred Kr. keď sa zmenil tvar poli zo štvorcových na tzv. dlhé polia, ktoré viac vyhovujú obrábaniu pluhom. Keď vychádzame z predpokladu, že zapriahnutie volov do pluhu, predchádzalo ich využitú v doprave dôjdeme k záveru, že Suméri voz nevynašli.
Richard W. Bulliet vo svojej knihe The Wheel: Inventions and Reinventions... predpokladá, že voz vynašiel neznámy baník v Karpatoch, ktorý pripevnil prútený kôš na štvorkolesový podvozok a tak si uľahčil transport hlušiny a rudy z bane. Vychádzal pri tom z keramických črepov „modelov vozidiel“ nájdených v Karpatskej kotline. Už pred vynálezom vozov bola oblasť Balkánu a Karpat významným zdrojom medi ale podstatná časť produkcie medi medzi rokmi 5300 až 3800 pred Kr. spadá do obdobia, keď voz ešte nebol používaný. Ani vtedajšie banské diela a spracovanie rudy, nedávajú žiaden dôkaz o použití voza. Dokonca sa nedá sa ani predpokladať, že pomocou vozov sa k baníkom vozili potraviny. Z výskumov sídiel baníkov vyplynulo, že ich strava pozostávala hlavne z mäsa. Baníkom do hôr sa nevozilo obilie, ale hnal dobytok.
Pod názvom kultúra Tripolje-Cucuteni označujeme spoločenstvo poľnohospodárov a chovateľov dobytka žijúcich medzi rokmi 4800 až 3200 pred Kr. na území dnešného Rumunska, Moldavie a západnej Ukrajiny. Títo ľudia boli úspešný roľníci najneskôr od roku 4500 pred Kr. používali pluh ťahaný volmi. V období rokov 4200 až 3500 pred Kr. dochádza v oblasti Tripolje k významom zmenám v spôsobe života. Pravdepodobne v dôsledku invázie nomádov sa znížil počet obyvateľov z 410 000 v rokoch 4200 až 3900 pred Kr. na 100 000 max 120 000 obyvateľov v rokoch 3900 až 3500 pred Kr. V tom čase vznikajú tzv. proto-mesta a pre lepšiu predstavu najväčšie z nich, Talyanka zaberalo rozlohu 45 hektárov, malo 2800 budov a podľa odhadu asi 14 000 obyvateľov. Budovy mali nosnú konštrukciu z dreva a boli postave tak, že vytvárali vonkajšiu fortifikáciu.
Vytvorenie týchto prvých „veľkomiest“ viedlo k situácii, že vzdialenosť pre dopravu dreva a potravín sa predlžila a to vyvolá vynájdenie a rozšírenie použitia volského záprahu do dvojkolesovej kary, alebo štorkolesového voza.
Obrázek


Pastieri a náčelníci.

Pastieri vytvorili v euroázijskej stepi na konci doby medenej a začiatkom doby bronzovej niekoľko kultúr označovaných podľa miesta nálezov. Ich stáda pozostávali z dobytka, ovci a kôz a koni. Hoci nie v každej kulture bolo percentuálne zastúpenie druhov zvierat rovnaké, priemer predstavuje pomer: dobytok 30%, ovce a kozy 50% a kone 20%. Pastiersky spôsob obživy formoval nielen ich materiálny svet ale aj usporiadanie spoločnosti a vzťahy k iným najmä poľnohospodárskym spoločenstvám.
Zdrojom bohatstva a autority nebola pôda a jej spoločne alebo koordinovane využitie, ale osobný majetok, stádo a pravo využívať prírodné zdroje.
Pasenie domácich zvierat v oblastiach s limitovanými zdrojmi a ochrana stáda pred zverou a zlodejmi viedla k rozvoju schopnosti bojovať a posilneniu postaveniu muža. Mocní muži plodili viac potomstva a na základe rodinných vzťahov vytvárali bojove skupiny. Pomocou bojovníkov ovládali nielen priestor kde pásli svoje stáda, ale útočili na nepriateľov vo svojom okolí pre korisť. Keď do tejto mocenský ovládanej spoločnosti prenikli znalosti o používaní voza, títo ľudia urobili logickú inováciu: zapriahli do voza kone. Znížila sa tým síce hmotnosť vezeného nákladu, ale zvýšila sa rýchlosť a obratnosť a voz sa začal používať pri násilných stretoch v otvorených stepiach. Výroba voza a výcvik koni boli nákladne a voz sa stal nielen zbraňou ale predstavoval znak moci a majetku. Preto v kurganoch sú vedľa mocných náčelníkov pochovane aj ich kone a vozy.
[img]http://www.palba.cz/album/albums/userpics/14582/yammaya_3200_2800.jpg
[/img]

Kôň, koleso a reč.

Nadpis je názov knihy Davida Anthonyho z roku 2007. V tejto knihe opísal ako nomádi, ktorí prišli z juhoruských stepi ovládli značnú časť Európy a rozšili sa aj do iných oblasti Ázie. Nebol to nakoniec jedinečný jav. Podobne, podľa článku v Scientific Reports 7 z novembra 2017, domestikácia alebo príchod domestikovaných tiav do severnej Afriky medzi rokmi 1000 až 500 pred Kr. umožnil Berberov sa rozšíriť a vymeniť dovtedajšie populácie. David Anthony ale nebol priekopníkom tejto myšlienky. Dávno pred nim vytvorila Marija Gimbutasová litevsko-americká archeologička, tzv. Kurgan hypotézu, v ktorej za pravlasť tzv. Proto Indo Európanov označila ľudí pochovávajúcich svojich mŕtvych pod mohylami – kurganmi. Anthony len zúžil jej vyber na kultúru, ktorá je označovaná slovom Yamnaya. V roku 2015 bola zverejnená v Nature štúdia Haak W. a kol. „Massive migration from the steppe was a source for Indi-European languages in Europe“ tvrdiaca na základe „mužskej“ genetiky, že veľká migrácia zo stepi bola zdrojom šírenia indo-europských jazykov v Europe. Ako to už pri genetike býva tento rok vyšla ďalšia sprava od Amy Goldberg a kol.: „Familial migration of the Neolithic contrasts massive male migration during Bronze Age in Europe inferred from ancient X chromosomes“, ktorá pôvodnú „masívnu“ migráciu zo stepí porovnáva s migráciou prvých poľnohospodárov do Európy. Na základe tohto porovnania redukuje "masívnu" migráciu stepného obyvateľstva na migráciu mužov - bojovníkov.
Obrázek
Dnes sa zvykne označiť týchto ľudí ako kultúra Yamnaya, alebo tiež ako Yamnaya migrácia. Na priloženej mape je vedieť že títo ľudia obsadili aj Alföld cca 3300 až 2700 pred Kr. Táto expanzia na Západ bola spojená s násilím, poklesom stavu miestnych populácii a zmenou stravovacích návykov. Podľa dnešných znalosti je väčšina Európanov potomkami „steppe boys & farmer girls“, alebo The East End boys and West End girls ako spievajú Pet Shop Boys.
Obrázek

Prvý diaľkový obchod cez Veľkú step.

Po roku 3000 pred Kristom sa datujú nálezy „západných“ obilnín v čínskych sídliskách. Je možne predpokladať, že jediným vtedy možným spôsobom dopravy týchto pre Číňanov exkluzívnych potravín bola cesta cez step s tým že obchodníci použili Džungársku bránu. Západne obilniny ale pravdepodobne neboli obchodovanou komoditou, predstavovali len vhodnú potravu na cestu. Ozajstnou komoditou bola meď.

Meď.

Med sa začala produkovať už od roku 5000 pred Kristom v oblasti Balkánu a postupne sa jej produkcia rozšila do Karpat a Alp. Stala sa hodnotou a umožňovala výhodný obchod. Či už postupným transferom ale priamym diaľkovým obchodom sa dostala ku chovateľom koni v Pontických stepiach. Medzi rokmi 3300 až 1800 pred Kr. títo ľudia pomocou koňa a vozov došli až do Írska a ovládli temer celu Západnú Európu okrem Škandinávie a Iberského polostrova. Ovládli zdroje medi v Europe ale hlavne otvorili nové náleziska medi v oblasti Uralu. Vďaka vysokej produkcii obchodovali s meďou priam globálne. V texte z mesta Ur z času panovania Rim-Sin Larsa (1822-1763 pred Kr.), bol zaznačený príjem 18 333 kg medi v jednej jedinej zásielke. Okrem exportu do Strednej Ázie a na Blízky Východ sa predpokladá aj obchod po mori cez Tróju do Egejskej oblasti.

Otvorenie stepi vďaka medi

Kone, vozy a objavenie cesty cez Hindukuš indickými obchodníkmi umožnili nielen obchod centrálnej Ázie a Číny s civilizácii Blízkeho východu a Indie, ale zároveň aj pripravili podmienky pre prenikanie bojovných stepných etník ďalej na východ a neskôr do „civilizovaného“ sveta roľníkov. Zo západnej Sibíri prenikli okolo roku 3500 do oblasti Altaja ľudia, ktorých je možno považovať za „Indoeurópanov“. Boli to pastieri s vozmi a pravdepodobne používala kone aj ako záprah. Hoci väčšina nástrojov kultúry Afanasievo ako sa nazýva, ktoré používali bola z prírodných materiálov, poznali kovy, med, zlato, meteorické železo. Pravdepodobne sami neťažili medenú rudu a nevyrábali med, lebo z medi su len male nástroje ako ihly, male nožíky alebo spoje drevených misiek. Med ale aj ostatne kovy používali najmä ozdobu.

Výmena populácie

Na konci tretieho tisícročia su ľudia kultúry Afansievo vystriedaní mogoloidnou populáciou s inými pohrebnými zvykmi, ale s podobnou materiálnou kultúrou, zvanou Okunevska kultúra, ktorá tiež používala kovy. Na západ od Altaja v strednej Sibíri a Kazašskej stepi sa medzi rokmi 2000 až 900 pred Kristom rozšírila indoeurópska kultúra pastierov a čiastočne poľnohospodárov, zvaná Andronovo,

Bronz

V rovnakom čase sa zmenila aj metalurgia medi jej spojením s cínom. Cínový bronz výrazné zvýšil nielen produktivitu ale aj kvalitu zbrani a nástrojov. Nové nástroje umožnili vymeniť neohrabane plne kolesa ťažkých vozov za vozy, ktoré mali väčšie kolesa so špicami a segmentovane kruhy. Voz sa tým nielen odľahčil, ale hlavne sa „zdvihla“ jeho os a tým a zlepšila sa priechodnosť voza v teréne a rýchlosť jazdy. Na takýto voz bolo možne postaviť nielen vozataja a lukostrelca, alebo kopijníka, ale čo nemenej dôležite aj vojenského veliteľa, čim sa zvýšila jeho schopnosť veliť vlastným bojovníkom v dynamickom bojovom stretnutí. Obchod s meďou zoznámil obyvateľov stepi s vyspelejšími civilizáciami Blízkeho východu a Indie, Bojove vozy im umožnili viest rýchle a úspešne ťaženia. Dynamicky rýchly útok spojený s účinným psychologickým efektom rútiaceho sa záprahu a vozu spoločne s lepšou organizáciou a operatívnym velením umožnil „náčelníkom“ zo stepi vyhrávať nielen nad „divochmi severnej a západnej Európy, ale aj nad presilou peších armád kultúr Úrodného polmesiaca, Strednej Ázie a Indie.

Proto-Indo-Europan-German-Iranian-Slavic-Indian

Nomádi z oblasti od Donu po pohorie Altaj pomocou koni a vozov ovplyvnili do roku 2000 pred Kr. ľudské spoločenstva od Írska po púšť Taklamakan. Niekde vymenili najmä mužskú populáciu, niekde ju ovládli a zmenili pomocou „elite domninance“ modelu. Prišli som svojimi poznatkami a na naučili pôvodných obyvateľov a ich vládcov využívať kone a voz nielen vo vojenskej oblasti, ale aj pri doprave a prezentácii bohatstva a moci. Zároveň sa rozšíril obchod s meďou a bronzom od juhoruských stepi cez celu Sibír až k Jakutsku. Da sa predpokladať že tento obchod stal aj pri prenikaní použitia bronzu do Číny.

Kontakty s Čínou.

Hoci sa vraví, že Čína ma 5000 ročnú históriu, v oblasti niektorých technologických poznatkov zaostávala za civilizáciami Blízskeho Východ a Indie. Dôvodom nebola len vzdialenosť o týchto starovekých vyspelých spoločnosti, ale aj prírodné prekážky brániace obchodu a iná skladba prírodných zdrojov. V Číne sa začal vo významnej miere používať bronz až okolo roku 1500 pred Kristom v čase dynastie Yin-Shang (Šang). Samozrejme existuje aj skoršie nálezy medených výrobkov najmä na severe Činy, ale su to importy drobných predmetov v severozápadnej Číne. Samotne bronzy ktoré boli vyrobene za tejto dynastie su okrem vysokého technologického majstrovstva kovolejcov, zaujímavé tým, že obsahujú olovo s vysokoradioaktívnymi izotopmi. Existuje hypotéza, že bronz pochádza z dnešného Zimbabwe, alebo že sa jedna o „recyklovaný“ bronz so Egypta z obdobia Starej ríše. Pravda asi bude skôr taká, že sa zatiaľ nepodarilo nájsť ložisko cínu s obsahom takého olova v Číne. Po zvládnutí výroby bronzu sa vďaka výrazné úspešnému poľnohospodárstvu stala Čína „motorom“ Ázie ale tiež aj dobrovoľným a veľakrát nedobrovoľným zdrojom kovov, technológii, potravín a bohatstva pre etnika žijúce v stepiach a lesostepiach na jej severe.

Jazdci
Ako som napísal už v časti venovanej vynálezu voza, ľudia pravdepodobne používali kone aj na krátkodobú hoci nepohodlnú jazdu, či pri boji, alebo zaháňaní stáda. Práve kulture Andronovo sa prisudzuje použitie koni na jazdu, hoci sa o nich nedá povedať, že boli jazdcami. Ich hlavnou obživou bol síce dobytok, ale významný podiel mala aj zelenina a obilie. Spoločnosť sa stala sociálne diferencovaná s výraznou dominanciou muža, patriarchu.
Napriek pomerne veľkej ľudnatosti a rozšíreniu kultúra Andronovo bola v stepiach západnej Sibíri v vystriedaná kultúrou Karasuk. Ľudia tejto kultúry vynikali spracovaním kovov a hoci naďalej boli hlavne pastieri a poľnohospodári začali viac používať kone na jazdu. Etnicky je ich možne priradiť k európskej populácii. Ich obchodne kontakty siahali do brehov Volgy až do severnej Čína, kde sa v hroboch nachádzajú artefakty tejto kultúry vedľa starých čínskych bronzov.

Kone pre nomádov.

Prvým známym plemenom používaným aj na jazdu vo Veľkej stepi bol pravdepodobne aj prvým skroteným koňom. Bol to kôň podobný Tarpanovi a jeho využitie bolo v prvom rade ako zdroj potravy. Ale prvým naozaj jazdeckým koňom je asi Achaltekinský kôň pôvodom z dnešného Turkmenistanu. Jedna sa pomerne vysokého a vytrvalého koňa, zvyknutého na púštne podmienky. Podľa archeologických nálezov práve Achaltekinský kôň „doniesol“ Maďarov do Karpatskej kotliny. Druhým plemenom je Buryat, ktorý ma spoločného predka s mongolským koňom. Tretím je Altajský kôň veľmi odolne a vytrvale plemeno. Mongolsky kôň je asi dnes najstaršie pôvodne žijúce plemeno a je pravdepodobne potomkov prvých koni, ktoré boli skrotene ako zdroj potravy, či už mäsa, alebo krvi, mlieka, syra a kumysu. Samozrejme nesmieme zabudnúť na najslávnejšie plemeno a to bol dnes už vyhynutý Nisean. Plemeno chovane v Medii niektorí považujú za miestnu variantu Achaltekinského koňa. Tieto kone používali Peržania. Kupovali ich Gréci, Skýti a Číňania ich poznali pod názvom Nebeské kone.


Jazdci v Mongolskej stepi

Územie od Bajkalu na východ až po Vnútorné Mongolska v tom čase obýva kultúra ľudí, ktorí boli výhradné pastiermi a postupne u nich prevládol chov koni a oviec a temer vymizol chod dobytka. Príčinou je schopnosť týchto zvierat nájsť si potravu aj pod snehom. V povodí riek ešte pretrvávalo poľnohospodárstvo. Významný muži boli pochovani vo veľkolepých hrobkách s drahou výbavou obsahujúcou kovové výrobky ktoré dokazujú veľmi vysoký stupeň zvládnutia metalurgie. Z počtu a usporiadania hrobov sa dá usudzovať že boli rodinnými pohrebiskami aj keď v tej dobe sa ešte nejednalo o hroby princov alebo chánov.
Na druhej strane mali spoločne kultové centra s kultami zameranými na prírodu najme slnko, plodnosť a predkov-bojovníkov.

Koniec doby bronzovej v stepiach.

Zakiaľ čo na západ od Altaja žili ľudské spoločenstva na južnom okraji Sibíri a v tamojších stepiach ako pastieri a poľnohospodári na východ o Altaja ľudia v tamojších stepiach začali žiť ako nomádi. Vytvorili si veľmi efektívne sebestačne hospodárstvo s trvalým a bohatým zdrojom mlieka na výrobu syra a kumysu, mäsa a vlny. Z vlny vyrobene odevy a plsť na zakrytie bydiel nahradili z časti povodne kožušiny. Prevzatie a zavedenie bronzového zubadla im umožnilo lepšie využiť kone, ktoré zapriahli do dvojkolesových a štvorkolesových kar prikrytých plstenou plachtou.
Pohyblivosť, veľkosť stád a limitovane prírodné zdroje viedli nielen k temer trvalým bojom, a tie k vytváraniu zárodku kmeňových aliancii. Každý pastier bol zároveň nielen lovcom a ochrancom stáda pred divou zverou, ale zároveň aj bojovníkom, odhodlaným alebo donúteným bojovať za svoj majetok a blízkych. Tento spôsob života sa vďaka zdokonaleniu postroja a použitím sedla rozšíril z východnej polovice Veľkej stepi až po Dunaj.
Obrázek

Koniec prvej časti.

Re: Temné storočie I. Veľká step.

PříspěvekNapsal: 7/2/2018, 06:58
od Pátrač
Zajímavý soubor informací. Nebudu aktivní jako u Mongolů počkám si na celou sestavu článků. Ale je to velmi zajímavé. :up:

Re: Temné storočie I. Veľká step.

PříspěvekNapsal: 7/2/2018, 21:14
od Wolf